4. kapitola - Sedem Potterov

Harry vybehol spať do svojej izby práve včas, aby videl ako auto Dursleyovcov odchádza od domu a vchádza na ulicu. Na zadnom sedadle, medzi tetou Petúniou a Dudleym videl Dedalusov klobúk. Auto zatočilo na konci Privátnej cesty, jeho okná sa v práve zapadajúcom slnku zablyšťali a potom bolo preč. Harry zdvihol Hedviginu klietku, svoj Blesk, ruksak, naposledy sa rozhliadol po svojej neobvykle upratanej izbe a potom sa pomaly vydal naspať dole do prijímacej haly, tam si ku koncu schodov odložil klietku, Blesk a batoh. Rýchlo sa stmievalo a hala bola plná večerných tieňov. Bolo to zvláštne, stáť tu a vedieť, že odtiaľto odchádza naposledy.

 Pred niekoľkými rokmi, keď tu bol sám, zatiaľ čo sa Dursleyovci odišli kamsi baviť, bola každá hodina samoty výhrou. Vtedy sa tu iba zastavil, keď si predtým odniesol z chladničky niečo pod zub a potom sa vybral na poschodie zahrať si na Dudleyho počítači, alebo si zapnúť televízor a prepínať programy podľa svojej chuti. Keď spomínal na tie zvláštne časy, vyzeralo to skoro, ako keby spomínal na brata ktorého dávno stratil. „Nechceš sa tu ešte rozhliadnuť?“, opýtal sa Hedvigy , ktorá stále ešte trucovala s hlavou pod krídlom, „Už sa tu nikdy neukážeme. Nechceš si zapamätať tie staré dobré časy? Trebárs táto rohožka. Dudley na nej plakal keď som ho zachránil pred dementormi. Nakoniec sa ukázalo, že mi za to bol vďačný, veríš tomu?

 A minule leto. Keď Dumbledore prešiel cez vchodové dvere.....“ Harry na moment stratil súvislý prúd svojich myšlienok a Hedviga mu s tým očividne nechcela pomôcť, stále sedela s hlavou pod krídlom. Harry sa k vchodovým dverám otočil chrbtom. „A tu, Hedviga“, Harry otvoril dvere do komory pod schodmi. „tu som spával! Vtedy si ma ešte nepoznala. Páni, ta miestnosť je taká mala, už som na to úplné zabudol....“ Harry sa rozhliadol na poukladané topánky a dáždniky, spomínal, ako sa ráno prebúdzal a pozoroval spodnú stranu schodov, ktorú často zdobil pavúk, alebo dva. To boli tie dni, kedy ešte nevedel nič o svojej pravej identite, skôr ako zistil, ako jeho rodičia zomreli, alebo aj skôr ako zistil, prečo sa okolo neho deje toľko zvláštnych veci.

Harry si stále pamätal sny, ktoré ho prenasledovali, dokonca i dnes, zmätené sny plné zelených zábleskov a raz strýko Vernon takmer nabúral auto, keď ten sen Harry spomenul, aj o lietajúcej motorke.... Náhle sa odniekiaľ z blízka ozval prázdny kvikot. Harry sa prudko vystrel a buchol si hlavu o nízky drevený trám. Zaklial ako to obvykle robil jeho strýko Vernon, dobehol do kuchyne zatiaľ čo si držal hlavu a vykukol z okna do záhrady. Vyzeralo to, akoby sa temnota i vzduch chveli. A potom, jedna po druhej, sa začali zjavovať postavy, ako prestalo fungovať ich zastieracie kúzlo. Celej scéne dominoval Hagrid, ktorý mal na hlave helmu a okuliare a sedel obkročmo na obrovskej motorke s pripojeným čiernym bočným vozíkom.

Ostatný okolo neho zostupovali z metiel, v dvoch prípadoch dokonca z kostených, čiernych okrídlených koni. Keď Harry otvoril zadné dvere, vpadol doprostred, medzi nich. Keď mu Hermiona padla okolo krku, začali jej tiecť slzy šťastia, Ron ho poklepal po chrbte a Hagrid povedal: „ Šecko dobré, Harry? Môžeme letieť?“ „Rozhodne.“, povedal Harry a pozeral po všetkých, „ Ale nečakal som, že vás bude toľko!“ „Zmena plánu.!, zamrmlal Divoký, ktorý držal dva preplnené vaky a jeho magické oko sa veľkou rýchlosťou otáčalo od tmavej oblohy k domu a záhrade. „Poďme sa skryť, kým ti to všetko povieme.“ Harry ich všetkých zaviedol do kuchyne kde sa všetci, smejúci a rozprávajúci sa, posadili na stoličky, na tetinu lesklo vydrhnutú podlahu, alebo sa opreli o jej čistotou žiariace prístroje, Ron, dlhý a vychudnutý, Hermiona, so svojimi dlhými vlasmi zviazanými vo chvoste na chrbte, Fred a George, ktorých úsmevy boli navlas totožné, Bill hrozne zjazvený a s dlhými vlasmi, pán Weasley, s jeho detskou tvárou, začínajúcou plešinou a okuliarmi mierne nakrivo, Divoký oblečený v bojovom, jednooký, s jeho jasne modrým magickým okom rotujúcom v očnej jamke, Tonksová, jej krátke vlasy mali jej obľúbený jasno ružový odtieň, zašepnutý Lupin, Fleur, krehká a úžasná s dlhými strieborne blonďavými vlasmi, Kingsley, holohlavý, so širokými ramenami, Hagrid, s jeho divoko rastúcimi vlasmi a bradou, zhrbený aby sa nebuchol hlavou o strop a Mundungus Flacher, malý, špinavý, vyzerajúci ako zbitý pes, s očami sklopenými a so zlepenými vlasmi.

Harryho srdce s pohľadom na nich len kypelo šťastím. Bol za všetkých neskutočne šťastný, dokonca aj za Mundungusa, ktorého, keď naposledy stretol, chcel uškrtiť. „ Kingsley, myslel som si, že strážite muklovského premiéra?“ zavolal cez celú miestnosť. „Na jednu noc sa bezo mňa zaobíde.“ Povedal Kingsley,: „ Ty si dôležitejší.“ „Harry vieš čo sa stalo?“ povedala Tonksová z posedu na automatickej práčke a zdvihla na neho svoju ľavú ruku. Blyšťal na nej prsteň. „Vydala ste sa!“, vykríkol Harry a pozrel na Lupina. „Je mi to ľúto, že si tam nemohol byť, bolo to veľmi skromné.“ „To je super, gratulu...“ „Dobre, dobre, o tom si povieme neskôr.“, zaburácal Divooky Moody cez ruch, ktorý vypukol, v kuchyni nastalo ticho. Moody položil vaky na zem a obrátil sa na Harryho. „Ako ti Dedalus pravdepodobne povedal, museli sme opustiť plán A. Pius Thicknesse prešiel na druhu stranu, čo je pre nás veľký problém.

S pripojením tohto domu k Hop-šup sieti, umiestnenie prenášala, alebo asistovanom premiestňovaní sem či von urobil takmer ten najväčší zločin. To všetko v mene tvojej ochrany, aby zabránil Veď-vieš-komu sa k tebe dostať. Úplne nezmyselne, pretože to už robí kúzlo tvojej matky. To čo, v skutočnosti urobil, bolo zabránenie v tom aby sme ťa odtiaľto dostali bezpečne. A druhý problém je, že stále nie so plnoletý, čo na tebe zanecháva Stopu.“

 „ Ja ne-“ „Stopa, tá Stopa!“ , povedal Moody netrpezlivo: „ide o kúzlo, ktorým zisťujú magicku aktivitu v okolí mladších ako sedemnásť, takto ministerstvo prichádza na to, že neplnoletý čarujú! Ak by si, alebo niekto v tvojom okolí čaroval, aby ťa odtiaľto dostal, Thicknesse o tom bude vedieť a tým pádom aj Smrťožrúti.

 Nemôžeme ale čakať, než dôjde k zrušeniu Stopy, pretože v tej chvíli, keď budeš mať sedemnásť, prídeš o veľkú ochranu, ktorú máš od tvojej matky. V skratke, Thickensse si myslí, že ťa zahnal do kúta, v ktorom sa budeš chovať slušne.“ Harry nemohol robiť nič iné, iba súhlasiť s tým neznámym Thicknessom. „Takže, čo budeme robiť?“ „Použijeme jediné spôsoby, ako ťa preniesť, ktoré Stopa nedetekuje, pretože pre ich použitie nie je potrebné použiť akékoľvek kúzla: metly, testraly a Hagridovú motorku.“

Harry v tom pláne videl trhliny, ale držal jazyk za zubami, aby na ne mohol Moody prísť sám. „Čo je dôležité vedieť, kúzlo tvojej mamy sa preruší len za dvoch podmienok: keď budeš mať sedemnásť a ,“ Moody sa rozohnal rukou po kuchyni,“ tomuto miestu už nebudeš môcť hovoriť domov. Ty, tvoja teta a strýko ste si dnes v noci zvolili každý inú cestu, čo nakoniec znamená, že už nikdy nebudete žiť spolu, je to tak?“ Harry prikývol.

 „ Takže keď teraz odídeš, nebude už cesty späť a kúzlo sa preruší vo chvíli, keď sa dostaneš dosť ďaleko. Sme radšej pre to, aby sa prerušilo skôr, ako čakať, než Veď-vieš-kto príde a zmocní sa ťa vo chvíli keď budeš mať sedemnásť. „Jediná vec, ktorá nám hrá do kariet, je že Veď-vieš-kto nevie, že ťa dnes v noci sťahujeme. Na ministerstvo sme vyslali falošnú stopu, myslí si, že ťa nebudeme sťahovať až do tridsiateho. Ale, stále tu hovoríme o Veď-vieš-kom, takže sa nemôžeme spoľahnúť na to, že by tomu dátumu uveril. Poveril niekoľko Smrťžrútov, aby v tejto oblasti strážili oblohu. Keby náhodou. Takže sme vybrali dvanásť domov v okolí, na ktoré sme uvalili úplné identické ochrany.

Teraz všetky vyzerajú ako to miesto, kde ťa chceme schovať, všetky majú nejaké spojenie s Rádom: môj dom, Kingdleyho dom, dom Mollynej tety Muriel...... verím že si to pochopil.“ „Áno.“ povedal Harry, nie úplne pravdivo, pretože stále v celom pláne videl medzeru. „Pôjdeš k rodičom Tonksovej. Ako náhle budeš v zóne ochranných kúzel, ktoré sme na ich dom uvalili, budeš môcť použiť prenášalo do Brlohu. Máš nejaké otázky?“ „Ehmm, áno.“ Povedal Harry: „Možno najprv nebudú vedieť, do ktorého domu mierim, ale nebude to jasné vo chvíli“, rýchlo očami všetkých prepočítal,: „keď nás štrnásť poletí k rodičom Tonksovej?“ „Ah,“ povedal Moody, „zabudol som ti povedať to najdôležitejšie. Všetci nepoletíme k rodičom Tonksovej. Dnes v noci poletí oblohou sedem Harry Potterov, každý bude mať spoločnosť, každý poletí do jedného bezpečného domu.“

Zo svojho plášťa vytiahol Moody fľaštičku niečoho, čo vypadalo ako bahno. Nemusel hovoriť žiadne ďalšie slovo, Harry zbytku plánu ihneď porozumel. „Nie!!!“, povedal hlasno a jeho hlas sa niesol ako ozvena celou kuchyňou, „v žiadnom prípade!“ „Hovorila som im že sa tomu takto postavíš.“ povedala Hermiona so samoľúbym potešením. „ Ak si myslite že, že nechám šesť ľudí riskovať ich životy - !“ „ – pretože je to pre všetkých nás prvý krát-“ povedal Ron „ Toto je iné, tváriš sa, že som to ja-“ „Nikomu z nás sa to veľmi nepáči, Harry,“ povedal Fred vážne.

 „Predstav si, že sa niečo pokazí a my ostaneme navždy divne šľachovitý.“ Harry sa ale nezasmial. „Nemôžete to spraviť pokiaľ nebudem spolupracovať. Potrebujete aby som vám dal svoj vlas. „ Tak týmto tento plán padá,“ povedal George, „Zrejme nemáme šancu z teba dostať jediný kúsok vlásku, pokiaľ nebudeš spolupracovať.“ „Hej, nás je trinásť proti jednému, ktorý ešte ani nemôže čarovať, nemáme šancu.“ povedal Fred. „Smiešne“, povedal Harry, “veľmi smiešne.“

„Ak budeme musieť použiť silu, tak ju použijeme.“ zamrnčal Moody, ktorého kúzelne oko sa teraz chvelo v očnej jamke, ako sa sústredilo na Harryho, “Všetci prítomní sú dospelí a sú pripravení niesť rizika. Mundungus pokrčil ramenami a uškľabil sa. Magické oko sa na neho natočilo, tak že pozeralo cez Moodyho hlavu. „Tak už žiadne dohady. Čas beží. Chcem pár tvojich vlasov, chlapče, hneď teraz!“ „Ale to je šialene, nie je to potrebné“ „Nie je to potrebné!!“ zavrčal Moody, „ S Ved-vieš-kým a polovicou ministerstva na jeho strane? Potter, keď budeme mať šťastie, naláka ho falošná stopa a budeme sa ta snažiť získať až tridsiateho, ale nie je blázon, aby nenechal aspoň jedného alebo dvoch Smrťžrútov strážiť terén, presne to by som urobil ja.

Pokiaľ pôsobí kúzlo tvojej matky, nemôže sa k tebe alebo k tomuto domu dostať ale skoro už pôsobiť prestane a oni vedia čo majú robiť. Naša jediná šanca je odlákať ho. Ani Veď-vieš-kto sa nemôže rozdeliť na sedem časti. Harry zachytil Herminonin a Ronov pohľad a zadíval sa do steny. „Takže, Potter, bol by si taký láskavý a podal mi pár tvojich vlasov?“ Harry sa pozrel na Rona, ktorý sa na neho pozeral pohľadom, hovoriacim „jednoducho to urob“. „Teraz hneď!“ zhučal Moody. Zatiaľ čo na neho všetci pozerali, zodvihol Harry ruku ku svojej hlave, chytil par vlasov a trhol. „Dobre,“ povedal Moody, dokríval k nemu a pritom otvoril fľaštičku s elixírom, „sem s tým prosím.“ Harry pustil svoje vlasy do toho bahnitého roztoku. V tej chvíli ako sa vlasy dotkli jeho povrchu sa zmenil elixír na jasne zlatý. „Ach, vyzeráš omnoho lepšie ako Grabbe a Gouyle., Harry.“ Povedala Hermiona skôr ako zachytila Ronove zdvihnuté obočie, načo mierne sčervenela a povedala: „Veď vieš, čo tým myslím, Goylov chutil ako uhlie.“ „Dobre, falošný Potterovia, zoraďte sa prosím tu.“ Prehovoril Moody. Ron, Hermiona, Fred, George a Fleur sa zoradili pred žiarivým dresom tety Petunie. „Jeden nám chýba.“ Povedal Lupin. „Tu,“ povedal Hargid nevrlo, zodvihol Mundungusa za zátylok a pustil ho priamo pred Fleur, ktorá zvraštila svoj nos a zaradila sa medzi Freda a Georga. „Som vojak, pred tým som bol ochranca.“ Povedal Mundungus. „Nechaj si to,“ zahučal Moody. „Ako som už povedal, ty červ, pokiaľ sa stretneme s nejakým Smrťožrútom, bude len chcieť Pottera získať, nie zabiť. Dumbledor vždy hovoril, že Ten-kohe-netreba-menovať bude chcieť skoncovať s Potterm sám. Ochrancovia sú tí, ktorí sú v ohrození a môžu mať obavy, že ich Smrťožruti zabijú. Mundungus nevyzeral veľmi iste, ale Moody už medzitým vyťahoval zo svojho habitu pol tucta pohárov veľkosti čajovej šálky, rozdal ich a potom do každého z nich nalial časť Všehodžúsu.

„Tak všetci naraz!“ Ron, Hermiona, Fred, Geroge, Fleur a Mundungus sa napili. Všetci zalapali po dychu, uškľabili sa, a keď sa im elixír doputoval do hrdla tak sa ich črty začali rozťahovať a bublali ako horúci vosk. Hermiona a Mundungus povyrastali, Ron, Fred a George sa zmenšili, stmavli im vlasy, Herminone a Fleur akoby sa pretiahli lebky dozadu. Moody nevyzeral prekvapene a dal sa do uvoľňovania povrazov na veľkých vakoch, ktoré so sebou priviezol. Keď sa narovnal, stálo pred ním šesť Potterov.

Fred a George sa otočili na seba a povedali si navzájom “sakra sme rovnaký!“. „Neviem, ale myslím, že stále vyzerám lepšie,“ povedal Fred, keď si prehliadal svoj obraz z kanvici. „Tfuuuj“ povedala Fleur, keď sa zazrela v odraze na dvierkach mikrovlnky, „Bill, nepozeraj sa na mňa, som škahreda!“ „ Pre tých z vás, ktorým sú vaše súčasné šaty veľké som niečo priviezol.“ Povedal Moody a ukazoval na prvý vak, „ a podobne opačne. Nezabudnite na okuliare, v bočnom vrecku je ich šesť.

A keď sa oblečiete, kufre mate v druhom vreci.“ Skutočný Harry si pomyslel, že to je asi tá najbizarnejšia vec, ktorú kedy videl, a to že videl skutočne zvláštne veci. Sledoval, ako sa šesť identických kópií prehrabuje vo vakoch, vyťahuje šaty, nasadzuje si okuliare a odkladá ich vlastné veci stranou. Už ich skoro chcel požiadať aj o to, aby trochu viac rešpektovali jeho súkromie, keďže sa všetci začali beztrestne vyzliekať, isto omnoho odvážnejšie, keďže ukazovali jeho telo, než akoby to zvládli so svojím. „Vedela som, že Ginny o tom tetovaní klame,“ povedal Ron, keď sa díval dole na svoju holú hruď.

„Harry, ty teda vidíš hrozne,“ povedala Hermiona, keď si nasadila okuliare. Ako náhle sa obliekli, vzali si falošné Harryho ruksaky a sovie klietky so snehobielymi sovami z druhého vreca. „Dobre,“ povedal Moody, keď sa sedem oblečených, okuliarovaných a kuframi ovešaných Harry Potterov postavilo pred neho. „Rozdelíme sa takto: Mundungus bude cestovať so mnou na metle – “ „Prečo mám letieť s Vami ja?“ zanadával si Harry, stojací najbližšie k zadným dveram.

„Pretože si ten, na ktorého musíme dávať pozor,“ zavrčal Moody a s istotou, že sa jeho oko nepohlo z Mundunguse, pokračoval, „Arthur a Fred – “ „Ja som Geroge,“ povedalo dvojča, na ktoré Moody ukazoval. „To nás nedokážete rozlíšiť ani keď sme oba premenení na Harryho?“ „Pardon, George – “ „Iba si z Vás robím srandu, skutočne som Fred – “ „Dosť už blbnutia!“ zavrčal Moody. „Ten druhý, Fred, George, alebo kto vlastne si, pôjde s Remusom. Slečna Delacourová – “ „Fleur zoberiem, na testrálovi,“ povedal Bill. „Nemá rada metly.“ Fleur si za neho prešla a pritom sa zaksichtila tak, že Harry dúfal, že už nikdy tento výraz na jeho tvári neobjaví. „Slečna Grangerová s Kingsleym, opäť na testrálovi – “ Hermiona podišla ku Kingsleymu, ktorý sa na ňu kľudne usmial. Harry vedel, že ani Hermiona nemá rada metly. „Už zostávame iba my dvaja, Ron,“ povedala Tonksová veselo a pri svojom mávaní zavadila o tetine kvety. Ron ale nevyzeral tak potešene ako Hermiona.

„A ty ideš so mnou, Harry, je to dobre?“ povedal Hagrid a vyzeral málinko nedočkavo. „Pôjdeme na motorke, metly a testrály neunesú moju váhu, chápeš. Tu na sedačke už nie je moc miesta, takže pôjdeš na vozíku.“ „To je super”, povedal Harry, nie príliš pravdivo. „Myslíme si, že Smrťožrúti budú očakávať, že poletíš na metle,“ povedal Moody, ktorý zrejme odhadol, ako sa Harry cíti. „Snape mal dosť času im všetko povedať, na čo nikdy predtým nebol čas, takže keď narazíme na Smrťžrútov, verím, že si vyberú toho Pottera, ktorý sa bude na metle cítiť ako doma. Takže dobre,“ pokračoval, zaviazal vrecia s vecami falošných Potterov a vydal sa späť ku dverám, „Asi do troch minút by sme mali odletieť. Nemá zmysel zamykať zadné dvere, Smrťožrutov to vonku nezdrží, ak ťa sem prídu hľadať. Tak poďme…“ Harry si vzal svoj batoh, Blesk, Hedviginu klietku a vydal sa za ostatnými do temnej záhrady. Zo všetkých strán začali lietať ľudom do rúk metly, Kingsley už pomohol Hermione na testrála, rovnako ako Bill Fleur. Hagrid stál pri svojej motorke s nasadenými okuliarmi. „To je ona? Je to Siriusová motorka?“ „Presne ona,“ povedal Hagrid a pozeral pri tom na Harryho. „A keď si s ňou išiel naposledy, Harry, zmestil si sa mi na jednu ruku!“ Harry si nemohol pomôcť, ale cítil sa trochu ponížene, keď si sadal do vozíku. Ron sa na neho usmial, keď ho zahliadol sedieť tam, ako dieťa na kolotočoch v elektrickom autíčku. Harry si zložil batoh a metlu pod nohy a Hedviginu klietku medzi nohy. Bolo to extrémne nepohodlné. „Arthur to trochu vylepšil, “povedal Hagrid, nedbal pri tom na to, ako nepohodlne sa Harry musel cítiť. Posadil sa obkročmo na motorku, ktorá sa trochu prehla a zaryla sa niekoľko centimetrov do zeme.

„Teraz má pár trikov. Toto bol môj nápad. “Ukázal tučným prstom na purpurové tlačidlo pri rýchlometry. „Buď, prosím, opatrný, Hagrid, “povedal pán Weasley, ktorý stál pri nich a držal svoju metlu. „Ešte stále si nie som istý, či to bolo rozumné a určite by si to nemal používať mimo nebezpečenstva.“ „Tak dobre, “povedal Moody. „Všetci sa pripravte. Chcem, aby sme vyštartovali naraz, inak bude všetka snaha o zmätenie nepriateľa márna. “ Všetci pokývali hlavami, že rozumejú. „Teraz sa drž pevne, Ron,“ povedala Tonksová a Harry iba spozoroval, ako sa Ron previnilo pozrel na Lupina, keď chytal Tonksovou okolo pásu. Hagrid naštartoval motorku, ta zavrčala ako drak a bočný vozík začal vibrovať. „Veľa šťastia všetkým,“ zakričal Moody.

„Uvidíme sa za hodinku v Brlohu. Vyrazíme na ‚tri‘… Raz… dva… tri!“ Motorka začala neskutočne hučať a Harry cítil, ako sa vozík naklonil. Ako rýchlo stúpali k oblohe, mierne sa mu zahmlilo pred očami a vlasy za ním viali. Okolo neho sa do vzduchu vznášali metly a za testrálmi bolo vidieť iba ich dlhé mávajúce chvosty. Harryho nohy, natlačené vo vozíku s Hedviginou klietkou a jeho batohom boli už otlačené a začali tŕpnuť. Bolesť už bola taká silná, že sa zabudol naposledy pozrieť na dom číslo štyri na Privátnej ulici. Keď sa pozrel cez bok vozíka, nedokázal už rozoznať, ktorý dom to vlastne bol. A potom, odnikadiaľ a z ničoho nič, boli obkľúčení. Minimálne tridsať zahalených postav, akoby zavesených vo vzduchu, sformovalo obrovský kruh, doprostred ktorého vleteli nedbalo všetci členovia Rádu. V tu ranu sa zo všetkých strán ozýval krik, objavovali sa záblesky zeleného svetla…

Hagrid zakričal a motorka sa vo vzduchu prevalila. Harry stratil poňatie o tom, kde sú. Nad ním boli svetlá pouličných lámp, okolo neho sa ozývali výkriky a on sa iba tisol ku stene vozíka, aby zostal na žive. Hedvigina klietka, Blesk a Harryho batoh mu prekĺzli medzi kolenami… „Nie – POMÓC!“ Metla sa roztočila, ale on len tak zvládol chytiť popruh svojho batohu a vrch klietky, na čo sa motorka opäť obrátila na správnu stranu. Na sekundu sa mu uľavilo, ale potom sa opäť objavil záblesk zeleného svetla. Sova zakňučala a spadla na spodok klietky. „Nie – Nie!“ Motorka naraz vyrazila dopredu. Keď Hagrid preletel ich kruhom, Harry stihol zahalených Smrťožrútov len tak tak zaregistrovať. „Hedviga – Hedviga!“ Ale sova ležala nehybne a žalostne na spodku klietky, skoro ako nejaká hračka. Nemohol ju vziať k sebe a jeho záchrana bola pre ostatných najdôležitejšia.

Obhliadol sa cez rameno a uvidel hromadu ľudí postupovať, zelené svetlo žiarilo, jeden pár ľudí na metlách sa vznášal vyššie a vyššie, nedokázal ale povedať, kto to bol. „Hagrid, musíme sa vrátiť späť, musíme sa vrátiť späť!“ kričal cez hromový rev motoru, vyťahuje svoj prútik, Hedviginu klietku napchal k podlahe a odmietal veriť, že by bola mŕtva. „Hagrid, OTOČ TO!“ „Moja práca je dostať ťa odtiaľto, Harry!“ kričal Hagrid a pridal plyn. „Zastav – ZASTAV!“ kričal Harry, ale ako sa pozrel znovu späť, prelietli mu okolo ucha dva záblesky zeleného svetla. Štyria Smrťožrúti opustili kruh, prenasledovali ich a mierili svojimi kúzlami na Hagridov chrbát. Hagrid zabočil, ale Smrťožrúti sledovali ten istý kurz. Harry sa musel skloniť do vozíka, aby sa skryl pred všetkými tými kúzlami, ktorých intenzita vzrastala. Skúsil sa otočiť a zakričal „Mdloby na vás!“ a z jeho vlastného prútika vyrazil prúd červeného svetla, čím medzi Smrťožrútov, ktorí sa kliatbe pokúsili vyhnúť, vytvoril medzeru. „Drž sa pevne, Harry, toto na nich zapôsobí!“ zakričal Hagrid a Harry sa pozrel hore práve včas, aby videl Hagrida stláčať zelené tlačidlo pod ukazovateľom paliva. Z výfuku vyrazila stena, pevná čierna stena. Harry videl, ako sa uprostred oblak rozpína. Traja Smrťožrúti stihli uhnúť, ale štvrtý také šťastie nemal. Zmizol z výhľadu a potom bolo vidieť iba, ako padá ako balvan, jeho metla bolo rozpadnutá na kúsky. Jeden z jeho kolegov spomalil, aby ho zachránil, ale nebolo ho vidieť – ako sa Hagrid predklonil cez riadidlá a dupol na plyn, vyvalila sa z výfuku ďalšia temná vlna. Od prútikov dvoch ostávajúcich Smrťožrútov cez Harryho hlavu stále prilietalo čím ďalej tým viac smrtiacich kliatieb. Mierili na Hagrida. Harry na oplátku vysielal ďalšie ochromujúce kliatby: červené a zelené pruhy svetla sa uprostred oblohy zrážali a produkovali plno iskier, ktoré Harrymu pripomínali ohňostroje a muklovia zo spodku nemohli mať vôbec poňatia, čo sa deje…

„Drž sa Harry, ideme ďalej!“ zakričal Hagrid a stisol druhé tlačidlo. Tentoraz sa z výfuku vymrštila obrovská sieť, ale Smrťožrúti na ňu boli pripravení. Nielen, že sa jej zvládli obletom vyhnúť, tretí, ktorý pôvodne zachraňoval štvrtého, sa do nej síce zachytil, ale potom sa naraz objavil za dvomi svojimi kolegami a všetci traja prenasledovali motorku a metali po nej kliatby. „Toto ich dorazí, Harry, drž sa pevne!“ zakričal Hagrid a Harry videl, ako zatlačil celou svojou rukou do purpurového tlačidla pod rýchlomerem. S nezameniteľným hlučným revem vyšľahol z výfuku plameň dračieho ohňa, dobiela rozžhavený a modrý a motorka vystrelila vpred ako guľka. Harry videl Smrťožrútov, ako sa vyhýbajú smrtiacej plamennej stope a vo chvíľu sa bočný vozík začal osudne kývať. Jeho kovové spoje s motorkou sa zo silou akcelerácie začali pretrhávať. „To je dobre, Harry!“ kričal Hagrid, ktorého sila vzduchu na motorke položila. Nikto teraz neriadil a vozík sa začal pod silou vzduchu krútiť. „Zvládam to, Harry, neboj sa!“ jačal Hagrid a z vnútorného vrecka svojho kožucha vytiahol kvetovaný rúžový dáždnik. „Hagrid! Nie! Nechaj to na mňa!“ „REPARO!“ Ozvala sa ohlušujúca rana a vozík sa od motorky oddelil úplne. Harry zrýchlil vpred, hnaný silou motorky, a potom začal klesať… V zúfalstve na svoj vozík Harry namieril prútik a zakričal, „Wingardium Leviosa!“ Vozík sa vzniesol ako korok vo vode, neriaditeľný, ale aspoň zostal vo vzduchu. Na oslavu ale nemal ani pol sekundy, hneď sa za ním zjavili ďalšie a ďalšie kliatby. Traja Smrťožrúti ho začali obkľučovať. „Idem za tebou, Harry!“ kričal Hagrid z temnoty, ale Harry cítil, ako vozík začína opäť klesať. Skrútený, ako nízko mohol byť, pokúsil sa namieriť do stredu prilietajúcich postáv a zakričal, „Impedimenta!“ Kúzlo vrazilo prostrednému Smrťožrútovi do hrudníka. Na moment sa ten muž úplne roztiahol vo vzduchu, ako keby narazil na neviditeľnú prekážku. Jeden z jeho kolegov do neho skoro vrazil…

 Potom sa vozík začal prepadať skutočne prudko a posledný Smrťožrút vyslal kliatbu tak blízko Harryho, až sa musel skloniť pod hranu vozíka, skoro si o roh sedadla vyrazil zub… „Už letím, Harry, už letím!“ Veľká ruka chytila Harryho za zadnú časť jeho oblečenia a vytiahla ho z klesajúceho vozíka späť na sedadlo motorky. Harry si uvedomil, že sedí zas za Hagridom. Ako začali stúpať, preč od dvoch zostávajúcich Smrťožrútov, Harry vypľul krv z úst, namieril prútik na padajúci vozík a zakričal, „Confringo!“ Vedel, že Hedvigu to bude bolieť, ale ako vozík vybuchol, najbližšieho Smrťožrúta to zrazilo z metly a odhodilo z dohľadu. Jeho spoločníci odleteli späť a stratili sa tiež. „Harry, je mi to ľúto, moc ľúto,“ nariekal Hagrid, „Nemal som to skúšať opraviť sám, áno, už nemám medzi kúzelníkmi čo robiť…“

„To nie je problém, iba jednoducho leť!“ zakričal Harry k Hagridovi, keď sa z tmy vynorili ďalší dvaja Smrťožrúti a každým momentom sa približovali. Ako začali opäť lietať vzduchom kliatby, začal Hagrid kľučkovať a uhýbať. Harry vedel, že Hagrid neskúsi sám znovu použiť drakoletiace tlačidlo, keď Harry sedí tak voľne. Harry vyslal na prenasledovateľov omračujúce zaklínadlo, ale prakticky ich nezdržal. Vyslal na nich ďalšie blokujúce zaklínadlo – najbližší Smrťožrút zabočil, aby sa mu vyhol, načo mu skĺzla jeho kapucňa a pri ďalšom červenom záblesku omračujúceho zaklínadla Harry uvidel neprirodzene bielu tvár Stanleyho Shunpika… Stan… „Expelliarmus!“ zakričal Harry. „Je to on, to je on, to je ten pravý!“ Výkrik zahaleného Smrťožrúta zasiahol Harryho aj cez hromovo hlučiaci motor motorky: V ďalšej chvíli odpadli obaja prenasledovatelia späť a stratili sa z dohľadu. „Harry, čo sa stalo?“ burácal Hagrid. „Kam zmizli?“ „Ja neviem!“ Ale Harry sa obával – zahalený Smrťožrút kričal „to je ten pravý!“ Ako to len mohol vedieť? Uprene pozeral do prázdnej temnoty a cítil nebezpečenstvo… Kde to vlastne boli? Posunul sa v sedadle dopredu a sadol si tak, aby bol tvarou vpred a chytil sa zadnej časti Hagridovho kabátu. „Hagrid, použi ešte raz ten drakolet, poďme odtiaľto rýchlo preč!“

„Tak sa drž pevne, Harry!“ Opäť sa ozval ohlušujúci rev a z výfuku vyrazil bielomodrý oheň. Harry cítil, ako sa posúva dozadu na tom mále, ktoré pre neho na sedadle zostalo. Hagrid sa posúval späť, smerom k nemu, s problémom udržuje ruky na riadidlách… „Myslím, že sme ich striasli, Harry, myslím, že sme to zvládli“ zakričal Hagrid. Ale Harry spokojný nebol. Sadal na neho strach a rozhliadal sa okolo seba vľavo a vpravo po prenasledovateľoch, o ktorých vedel, že musia prísť… Prečo ustúpili? Jeden z nich stále mal prútik… „To je on, ten pravý…“ To povedal práve vtedy, čo sa pokúsil odzbrojiť Stana…

„Už sme skoro tam, Harry, už sme to skoro zvládli!“ kričal Hagrid. Harry cítil, ako motorka mierne klesá, aj keď svetla na zemi stále vyzerali ako hviezdy. Potom ho začala neskutočne páliť jeho jazva – bolo to ako oheň. Na oboch stranách motocykla sa objavil jeden Smrťožrút a dve vysielane smrtiace kliatby ich minuli o milimeter a odhodilo mierne dozadu… A potom ho Harry uvidel. Voldemort letel ako dym nesený vetrom, bez metly alebo testrála, ktorý by ho niesol, jeho hadia tvár žiarila v temnote, jeho biele prsty opäť pozdvihli prútik…

Hagrid zakričal strachom a zatočil motorku do zvislého smeru. Ako holý boj o život pripadalo Harrymu vysielanie omračujúcich kliatieb náhodne do divokej noci. Potom za sebou uvidel poletovať telo a vedel, že jedeného z nich zasiahol, chvíľku na to sa ale ozvala rána a z motoru vyrazili iskry. Motorka sa začala prepadať vzduchom v špirále, úplne neovládateľná… A zas sa za nimi začali objavovať záblesky zeleného svetla. Harry nemal poňatie, ktorá strana je hore ktorá dole jeho jazva ho stále pálila. Čakal, že každú sekundu zomrie. Zakrytá osoba na metle bola pol metra od neho, videl, ako zdvíha ruku… „NIE!“ S výkrikom hnevu uvidel Harry, ako Hagrid a Smrťožrút miznú z dohľadu, keď ich spoločná váha bola na jednu metlu extrémna…

Sotva zvieral padajúcu motorku svojimi kolenami, započul Harry Voldemorta zakričať „JE MÔJ!“ Bolo po všetkom. Nevidel a nepočul, kde Voldemort je. Pred očami odletel preč ďalší Smrťožrút a Harry iba počul „Avada—“ Bolesť v Harryho jazve ho prinútila zavrieť oči, načo jeho prútik začal takmer sám čarovať. Cítil, ako sa jeho ruka obklopila ako magnet, cez napoly zavreté očí videl, ako z prútika vytryskol prúd zlatkavého svetla, počul, ako niečo prasklo a potom iba niekto zakričal hnevom.

Posledný Smrťožrút kričal, Voldemort kričal „NIE!“ Harry si zrazu uvedomil, že má nos centimeter od drakoletiaceho tlačidla. Stlačil ho voľnou rukou a motorka vystrelila do vzduchu ďalšie plamene a vyrazila priamo k zemi. „Hagrid!“ zakričal Harry a držal sa, čo mu sily stačili. „Hagrid…! Accio Hagrid!“ Motorka iba zrýchlila a blížila sa k zemi. S tvárou na riadidlách nevidel Harry nič, iba vzdialené svetlá, ktoré sa zväčšovali a blížili a blížili. Bolo isté, že narazia do zeme a on s tým nemohol nič urobiť. Za nim sa ozval ďalší výkrik: „Tvoj prútik, Selwyn, daj mi tvoj prútik!“ Vycítil, že je Voldemort niekde nablízku, skôr, ako ho uvidel. Keď sa pozrel na bok, zistil, že pozerá do červených očí a bol si istý, že je to posledná vec, ktorú kedy uvidel: Voldemort, ktorý sa ho pokúsil znovu zabiť… A potom zrazu Voldemort zmizol. Harry sa pozrel pod seba a uvidel tam Hagrida, roztiahnutého na zemi. S ťažkosťami otočil riadidlá tak, aby do neho nenarazil, všetkou silou stlačil brzdu, ale s ohlušujúcim nárazom, ktorý roztriasol zem nablízku, vletel do rybníka plného bahna…