28. kapitola - Stratené zrkadlo

Harry dopadol na zem. Uvidel bolestne známu Hlavnú ulicu v Rokville: temné výklady, zahmlenú líniu tmavých hôr za dedinou, krivku cesty vedúcu priamo k Rokfortu, svetlo rozlievajúce sa z okien krčmy U troch metiel, ktoré si pamätal s prenikavou presnosťou, ako kúsok odtiaľ pred rokom pristál so zúfalo slabým Dumbledorom.. To všetko v okamihu po pristátí – a potom, ako uvoľnil zovretie Ronových a Hermioniných ramien, sa to stalo.

Vzduch pretrhol výkrik, ktorý znel ako Voldemortov, keď si uvedomil, že mu ukradli pohár: trhal každý nerv v Harryho tele a ten vedel, že to spôsobilo ich zjavenie.

Stačil pozrieť na ostatných dvoch pod plášťom, keď sa dvere Troch metiel prudko otvorili a tucet smrťožrútov v kapucniach a plášťoch sa vyvalil na ulicu s pripravenými prútikmi. Harry zadržal Ronovu ruku, ktorá zdvíhala prútik; bolo ich tu priveľa na to, aby im ušli. Aj najmenší pokus by mohol prezradiť ich pozíciu. Jeden zo Smťožrútov zdvihol svoj prútik a krik ustal, stále sa však ozýval v ozvene vzdialených hôr.

„Accio plášť!“ zaručal smrťožrút.

Harry pevne chytil cíp plášťa, ale ten sa nepokúsil ujsť. Privolávacie kúzlo naň nefungovalo.

„Nie si pod svojím županom, Potter?“ zakričal smrťožrút, ktorý sa pokúsil privolať jeho neviditeľný plášť, a potom sa pozrel na svojich kolegov: „Rozostúpte sa. Je tu.“

Šesť smrťožrutov sa rozbehlo proti nim. Harry, Ron a Hermiona cúvali do najbližšej bočnej uličky rýchlo, ako to sa dalo, a smrťožrúti ich minuli len o vlások. Čakali v tme, počúvali kroky behajúce sem a tam a sledovali svetelné paprsky poletujúce ulicami, ako ich smrťožrúti pomocou prútikov hľadali.

„Poďme preč,“ zašepkala Hermiona. „Odmiestnime sa!“

„Skvelý nápad,“ odpovedal Ron, ale predtým, ako mohol Harry zareagovať, smrťožrút zakričal. „Vieme, že si tu, Potter, odtiaľto sa nedostaneš! Nájdeme ťa!“

„Boli na nás pripravení,“ zašepkal Harry. „Nastražili to kúzlo, aby ich upozornilo, keby sme prišli. Povedal by som, že urobili niečo, aby nás tu udržali, uväznili - “

„A čo dementori?“ zakričal iný smrťožrút. „Keď ich pustíme z reťazí, nájdu ich dostatočne rýchlo!“

„Temný pán chce Pottera zabiť sám - “

„Dementori ho nezabijú! Temný pán chce Potterov život, nie jeho dušu. Bude ho ľahšie zabiť, keď ho najprv pobozkajú!“

Ozvalo sa súhlasné mrmlanie. Harryho premkol strach: Aby sa ubránil dementorom, budú musieť použiť Patrona, ktorí ich okamžite prezradia.

„Budeme sa musieť skúsiť odmiestniť, Harry!“ zašepkala Hermiona.

Práve keď to povedala, pocítil neprirodzený chlad rozliezajúci sa po okolí. Okolité svetlo bolo vysaté priamo ku hviezdam, ktoré postupne tiež mizli. Pocítil, ako ho Hermiona chytila za ruku, a spoločne sa otočili na mieste. Vzduch, ktorým sa potrebovali pohybovať, akoby stuhol: nemohli sa premiestniť; smrťožrúti urobili svoje kúzla dobre.

Chlad sa Harrymu zahrýzal hlbšie a hlbšie do tela. On, Ron a Hermiona ustupovali uličkou, tápali pozdĺž steny a snažili sa nevydať ani hlások. A potom spoza rohu vyšlo desať či viac dementorov. Nehlučne sa vznášali, temnejší ako okolie, v čiernych plášťoch so zhnitými rukami pokrytými chrastami. Cítili v okolí strach? Harry si tým bol istý: zdalo sa mu, že sa teraz pohybujú rýchlejšie, chrlili svoj hnilobný dych, ktorý tak neznášal. Cítil blížiacu sa beznádej –

Zdvihol prútik: nemohol by pretrpieť Dementorov bozk, nech by sa stalo potom čokoľvek. Myslel na Rona a Hermionu keď zašepkal:

„Expecto Patronum!“

Strieborný jeleň vyrazil zo špičky jeho prútika: dementori sa rozpŕchli a odniekiaľ sa ozval víťazoslávny krik. „Tam, to je on! Videl som Patrona, bol to jeleň!“

Dementori sa stiahli, hviezdy znovu vyhupli na oblohu a kroky smrťožrútov boli odrazu hlasnejšie. Ale skôr ako sa mohol zdesený Harry rozhodnúť, čo urobiť, ozvalo sa z úzkej uličky naľavo od nich vŕzganie pántov, otvorili sa dvere a nejaký hlas povedal:

„Potter, rýchlo sem!“

Bez námietok poslúchol a všetci traja sa rozbehli do otvorených dverí.

„Choďte hore, nechajte si na sebe plášť a buďte ticho!“ zamumlala vysoká postava, vyšla na ulicu a zabuchla za sebou dvere.

Harry netušil kde sú, ale v plápolavom svetle jednej sviečky uvidel špinavý hostinec U kančej hlavy. Obehli pult a druhým vchodom sa dostali na tajné drevené schodisko, po ktorom vybehli ako najrýchlejšie vedeli. Schody viedli do obývačky s ošúpaných kobercom a malým krbom, nad ktorým visela olejomaľba plavovlasého dievčaťa, ktoré pozeralo do izby s akousi roztržitou prívetivosťou.

Začuli zvuky z ulice. Stále ukrytí pod plášťom dobehli k špinavému oknu a vyzreli von. Ich záchranca, v ktorom Harry spoznal hostinského z Kančej hlavy, bol jediná postava bez kapucne.

„No a čo?“ kričal na jednu zo zakrytých tvárí.

„No a čo? Keď vy pošlete dementorov moju ulicou, ja na nich pošlem Patrona! Nechystám sa nijako si ich pripustiť k telu! Hovoril som vám to. To sa vážne nechystám!“

„To nebol tvoj Patronus,“ povedal smrťožrút. „To bol Potterov jeleň!“

„Jeleň!“ zasmial sa hostinský a vytiahol prútik. „Jeleň! Ty hlupák – Expecto Patronum!“

Niečo veľké a rohaté vyskočilo z prútika. So sklonenou hlavou to vyrazilo smerom k Hlavnej ulici a potom preč z dohľadu.

„To nebolo to, čo som videl,“ vyhlásil smrťožrút, aj keď neisto.

„Bol porušený zákaz vychádzania, veď ste počuli ten hluk,“ povedal jeden z jeho spoločníkov. „Niekto bol vonku napriek zákazu - “

„Keď budem chcieť pustiť von svoju mačku, tak to urobím a čert zober ten váš zákaz vychádzania!“

„Vy ste spustili Vreštiace zaklínadlo?“

„A čo keď áno? Zavriete ma do Azkabanu? Zabijete ma za to, že som vystrčil nos zo svojich vlastných dverí? Tak to urobte, ak chcete. Ale pre vaše vlastné dobro dúfam, že ste nestlačili vaše malé Znamenie Zla a nezavolali Veď-Viete-Koho. Asi sa mu nebude veľmi páčiť, že je tu kvôli mne a mojej mačke, čo?“

„O nás sa neboj,“ povedal jeden zo smrťožrútov, „boj sa o seba, dedo!“

„A kde budete predávať vaše elixíry a jedy, keď bude krčma zavretá? Čo sa potom stane s vašimi malými vedľajšími zárobkami?“

„Ty sa nám snáď vyhrážaš - ?“

„Ja držím hubu, preto sem chodíte, nie?“

„Aj tak som videl jeleňa!“ zakričal prvý smrťožrút.

„Jeleň?“ ozval sa barman. „To je koza, ty idiot!“

„Dobre, urobili sme chybu,“ povedal druhý smrťožrút. „Ešte raz porušte zákaz vychádzania a my nebudeme takí zhovievaví!“

Smrťožrúti kráčali späť k hlavnej ceste. Hermiona si vydýchla od úľavy, vykĺzla spod plášťa a posadila sa na rozkývanú stoličku. Harry zatiahol závesy a potom zo seba a z Rona zhodil plášť. Zdola počuli hostinského, ako zahasproval dvere a vyšiel po schodoch.

Harryho pozornosť upútalo niečo na krbovej rímse: malé, obdĺžnikové zrkadlo opreté na vrchu, presne pod obrazom toho dievčaťa.

Hostinský vstúpil do izby.

„Vy hlupáci!“ nevrlo začal a prechádzal pohľadom z jedného na druhého. „Na čo ste mysleli, keď ste sem išli?“

„Ďakujeme,“ povedal Harry, „ani nevieme, ako vám poďakovať. Zachránili ste nám život.“

Hostinský zavrčal. Harry sa k nemu priblížil a snažil sa pozrieť za dlhé, nitkovité vlasy a šedivé drôtené fúzy. Mal okuliare. Za špinavými šošovkami boli prenikavé, žiarivé oči.

„To vaše oko som videl v zrkadle.“

V izbe bolo ticho. Harry a hostinský sa na seba pozerali.

„Vy ste poslali Dobbyho.“

Hostinský prikývol a obzeral sa po škriatkovi.

„Myslel som si, že bude s vami. Kde ste ho nechali?“

„Je mŕtvy,“ povedal Harry. „Bellatrix Lestrangeová ho zabila.“

Tvár hostinského sa nepohla. Po chvíli povedal, „To počujem nerád. Toho škriatka som mal rád.“

Otočil sa, špičkou svojho prútika zapaľoval sviečky a na nikoho sa nepozrel.

„Vy ste Aberforth,“ povedal Harry mužovmu chrbtu.

Nepotvrdil to, ani nevyvrátil, iba ďalej zapaľoval oheň.

„Kde ste k tomu prišiel?“ spýtal sa Harry a prešiel k Siriusovmu zrkadlu, k druhej časti toho, ktoré rozbil takmer pred dvoma rokmi.

„Kúpil som ho od Dunga asi pred rokom,“ odpovedal Aberforth. „Albus mi povedal, čo to je. Snažil som sa na vás dávať pozor.“

Ron zalapal po dychu.

„Tá strieborná laň!“ vyhŕkol rýchlo. „To ste bol tiež vy?“

„O čom to hovoríš?“ nechápal Aberforth.

„Niekto nám poslal Patrona ako laň!“

„So takým mozgom by si mohol byť smrťožrút. Nepredviedol som práve, že môj Patronus je koza?“

„Ach,“ zarazil sa Ron. „Ja... no, ja som hladný!“ dodal na obranu, keď jeho žalúdok hlasno zaškvŕkal.

„Mám jedlo,“ povedal Aberforth, odišiel z miestnosti a o chvíľu sa vrátil s veľkým bochníkom chleba, trochou syra a cínovým džbánom medoviny, ktorý postavil na malý stolík oproti ohňu.

Hltavo jedli a pili a na chvíľu bolo ticho, okrem praskania ohňa, cinkania pohárov a prežúvania.

„Dobre teda,“ povedal Aberforth, keď dojedli, a Harry s Ronom sa rozvalili na stoličkách. „Potrebujem vymyslieť najlepší spôsob, ako vás odtiaľto dostať. V noci to nepôjde, počuli ste, čo sa stane, ak niekto vyjde von po zotmení: spustí sa Vreštiace zaklínadlo a pôjdu po vás ako stromostrážcovia po vajciach černožienok. Nemyslím, že sa mi podarí druhýkrát vydávať kozu za jeleňa. Počkajte do svitania, keď skončí zákaz vychádzania, potom si môžete znovu obliecť plášť a vydať sa na cestu. Choďte preč z Rokville, hore do hôr, tam sa budete môcť premiestniť. Možno stretnete Hagrida. Skrýva sa tam s Grawpom v jaskyni odvtedy, čo sa ho pokúsili zatknúť.“

„My neodídeme,“ povedal Harry. „Potrebujeme sa dostať do Rokfortu.“

„Nebuď hlúpy, chlapče,“ prehlásil Aberforth.

„Musíme,“ oponoval Harry.

„Čo naozaj musíte,“ skláňal sa k nim Aberforth, „je dostať sa čo najďalej odtiaľto, ako sa len dá.“

„Vy tomu nerozumiete. Nemáme veľa času. Musíme sa dostať do hradu. Dumbledore – váš brat – chcel, aby sme - “

Špinavé šošovky Aberforthových okuliarov na chvíľu vďaka odrazu ohňa vyzerali ako nepriehľadné, jasno biele plochy a Harry si tak spomenul na slepé oči obrovského pavúka Aragoga.

„Môj brat Albus chcel veľa vecí,“ povedal Aberforth, „a ľudia sa pri plnení jeho veľkolepých plánov často zranili. Odíďte z tejto školy, Potter, aj z tejto krajiny, ak môžete. Zabudnite na môjho brata a jeho dômyselné plány. Je tam, kde ho nič z toho tu nemôže zasiahnuť, a vy mu nič nedlžíte.“

„Vy tomu nerozumiete,“ zopakoval Harry.

„Ach, vážne?“ zahlásil Aberforth potichu. „Vy si myslíte, že som nerozumel svojmu bratovi? Myslíte si, že ste poznal Albusa lepšie než ja?“

„Tak som to nemyslel,“ povedal Harry, ktorého mozog lenivel únavou a váhou jedla a vína. „On.. nechal mi tu prácu.“

„Naozaj?“ prekvapil sa Aberforth. „Peknú prácu, dúfam? Prijemnú? Jednoduchú? Takú, ktorú by zvládol nekvalifikovaný čarodejník bez toho, aby sa namáhal?“

Ron sa ponuro zasmial. Hermiona vyzerala napäto.

„Ja – nie je to jednoduché, to nie,“ reagoval Harry. „Ale ja musím - “

„Musíte? Prečo musíte? Je mŕtvy, nie?“ povedal Aberforth hrubo. „Nechaj to tak chlapče, než skončíš ako on! Zachráňte sa!“

„Ja... Nemôžem.“

„Prečo nie?“

„Ja - “ Harry sa cítil porazený; nemohol to vysvetliť, tak radšej prešiel do útoku: „Ale vy ste tiež bojovali. Ste vo Fénixovom ráde--“

„Bol som,“ povedal Aberforth. „Fénixov rád skončil. Veď-Viete-Kto vyhral, je koniec a každý, kto si navráva niečo iné, klame sám seba. Tu to pre teba nebude bezpečné, Potter. On ťa veľmi chce. Uteč za hranice, schovaj sa, zachráň sa. Najlepšie bude, keď zoberieš so sebou aj týchto dvoch.“ Ukázal prstom na Rona a Hermionu.

„Pokiaľ budú nažive, nebudú v bezpečí, každý vie, že pracovali s tebou.“

„Nemôžem,“ oponoval Harry. „Mám prácu-“

„Daj ju niekomu inému!“

„Nemôžem! Je to moja práca, Dumbledore mi to všetko vysvetlil-“

„Ach, naozaj? A povedal ti všetko? Bol k tebe úprimný?“

Harry si z celého srdca prial povedať „Áno“, ale to jednoduché slovo akoby nemohlo vyjsť z jeho úst. Aberforth vyzeral, že vie, na čo Harry myslí.

„Poznal som svojho brata, Potter. Učil sa tajomstvá od našej matky. Tajomstvá a klamstvá, v tom sme vyrastali, a Albus... bolo to pre neho prirodzené.“

Oči starého muža sa pomaly otočili na obraz dievčaťa na krbovej rímse. Bol to, keď sa teraz Harry poriadne rozhliadol po miestnosti, jediný obrázok v celej izbe. Nebola tam žiadna fotografia Albusa Dumbledora alebo niekoho iného.

„Pán Dumbledore,“ povedala Hermiona placho. „To je vaša sestra? Ariana?“

„Áno,“ stroho odpovedal Aberforth. „Vy ste, slečna, čítali Ritu Skeeterovú, že áno?“

Aj v mierne červenom svetle, ktoré krb vytváral, bolo vidieť, ako sa Hermiona červená.

„Elphias Doge sa nám o nej zmienil,“ poznamenal Harry a pokúšal sa z toho Hermionu dostať.

„Ten starec,“ zamumlal Aberforth, a dal si ďalší hlt medoviny. „Myslel si, že môj brat bol vo všetkých smeroch úžasný. To si myslelo veľa ľudí. Vy traja tiež, ako vidím.“

Harry bol ticho. Nechcel znovu o Dumbledorovi pochybovať.

Vtedy, keď dokopal Dobbyho hrob, sa rozhodol, že bude pokračovať po kľukatej nebezpečnej ceste, ktorú mu Albus Dumbledore naznačil. Musel prijať fakt, že mu všetko nepovedal, musí len veriť. Nijako netúžil znovu pochybovať; nechcel počuť nič, čo by ho mohlo odvrátiť od jeho úmyslov. Stretol sa s Aberforthovým pohľadom, ktorý bol prenikavý tak, ako pohľad jeho brata: Jasno modré oči pôsobili dojmom, že röntgenujú všetko, na čo sa uprú, a Harry si myslel, že Aberforth vie, na čo myslí, a preto ním pohŕda.

„Profesorovi Dumbledorovi na Harrym veľmi záležalo,“ povedala Hermiona potichu.

„A teraz?“ spýtal sa Aberforth. „Zvláštne, koľko ľudí, na ktorých môjmu bratovi záležalo, skončilo horšie, ako keby ich nechal na pokoji.“

„Čo tým myslíte?“ opýtala sa Hermiona bez dychu.

„To je jedno,“ odpovedal Aberforth.

„Ale to je naozaj dôležité! Vy – vy hovoríte o svojej sestre?“ spýtala sa Hermiona zvedavo.

Aberforth sa na ňu pozrel: Jeho pery sa pohybovali, ako keby sa snažil zadržať slová, ktoré sa cez ne drali, a potom začal rýchlo hovoriť.

„Moja sestra mala šesť rokov, keď na ňu zaútočili muklovia. Videli ju čarovať, sledovali ju cez živý plot, keď bola v záhrade. Bola ešte dieťa, nemohla to ovládať. Žiadny čarodejník v tom veku to nedokáže.“

„Keď to videli, vydesilo ich to. Preliezli cez plot a keď im nebola schopná ukázať, ako to urobila, postarali sa o to, aby to ten malý šialenec už nerobil.“

Hermionine oči sa zdali vo svetle ohňa obrovské; Ron vyzeral, akoby mu prišlo zle. Aberforth vstal, veľký ako Albus, a zrazu strašný vo svojom hneve a intenzite bolesti.

„Zničilo ju to, čo jej urobili, už nikdy nebola v poriadku. Nepoužívala mágiu, ale nemohla sa jej zbaviť; obrátilo sa to proti nej a ona sa z toho zbláznila, keď to nemohla kontrolovať, vybuchlo to z nej. Niekedy bola čudná a nebezpečná. Ale väčšinou to bolo len malé, dobré a vydesené dievča.“

„A môj otec išiel po tých bastardoch, čo to urobili,“ pokračoval Aberforth, „zaútočil na nich. A oni ho za to zavreli do Azkabanu. Nikdy nepovedal, prečo to urobil, pretože by sa ministerstvo dozvedelo, čo sa z Ariany stalo a zavreli by ju do nemocnice Svätého Munga nadobro. S jej občasnými výbuchmi mágie, ktoré nemohla ovládať, by ju brali ako vážne ohrozenie Medzinárodnej dohody o utajení.

Museli sme ju v tichosti dať do bezpečia. Presťahovali sme sa, ľuďom sme povedali, že je vážne chorá. Matka sa o ňu starala, snažila sa ju udržať pokojnú a šťastnú. Ja som bol jej obľúbencom,“ povedal a vyzeralo to, že sa cez Aberforthove vrásky a rozstrapatené fúzy pozerá špinavý školák. „Nie Albus, ten bol vždy hore vo svojej izbe, keď bol doma, čítal knihy a počítal si trofeje, dopisoval si s „najvýznamnejšími čarodejníckymi menami dnešných dní,“ uškrnul sa Aberforth, „ on nechcel, aby ho obťažovala.

Mňa mala radšej. Ja som ju presvedčil, aby jedla, keď ju nepresvedčila ani moja mama. Tíšil som ju, keď mala jeden zo svojich šialených záchvatov, a keď bola pokojná, pomáhala mi kŕmiť kozy.“

„Neskôr, keď mala štrnásť... Nebol som tu,“ povedal Aberforth. „Keby som tu bol, mohol by som ju upokojiť. Mala jeden zo svojich záchvatov, moja matka už nebola mladá... bola to nehoda. Ariana to nemohla kontrolovať. Moju matku zabila.“

Harryho sa zmocnili divné pocity, zmes súcitu a odporu. Nechcel počuť viac, ale Aberforth rozprával ďalej. A Harry zauvažoval, po akom dlhom čase o tom hovoril, a či vôbec niekedy o tom hovoril.

„To bola cena, ktorú Albus zaplatil za výlety po svete s Dogeom. Obaja sa vrátili na pohreb našej matky. Doge potom pokračoval sám, Albus sa usadil a stal sa hlavou rodiny. Ha!“

Aberforth vzbĺkol.

„Ja som sa o ňu staral, ja som sa nemohol venovať škole, ja som zostal doma. Povedal mi, že môžem dokončiť školu a on prevezme matkine povinnosti. Ďalšia trocha rozruchu okolo pána Dokonalého, za starostlivosť o napoly šialenú sestru sa nevyhrávali ceny, nikto neocenil, keď ste ju zastavili, aby takmer každý deň nevyhodila dom do vzduchu. Ale robil to všetko vzorne pár týždňov... pokiaľ neprišiel on.“

Teraz sa na Aberforthovej tvári objavil nebezpečný výraz.

„Grindewald. A konečne mal môj brat príležitosť porozprávať sa s niekým seberovným, rovnako nadaným, ako bol on sám. Starosť o Arianu sa presunula na vedľajšiu koľaj, aby sa mohol venovať všetkým svojim plánom na nový čarodejnícky rád, hľadaniu Relikvií a všetkému ostatnému, čo ich zaujímalo.

Veľké plány v prospech celej čarodejníckej spoločnosti. V porovnaní s tým bol osud mladého dievčaťa zanedbateľný, keď Albus pracoval pre vyššie dobro. Po pár týždňoch som toho mal dosť. Bolo to krátko predtým, než som sa mal vrátiť naspäť do Rokfortu. Odhodlal som sa a tak som im to povedal, obom, z očí do očí, tak ako teraz stojím pred vami.“

Aberforth sa sklonil k Harrymu, a on sa nemusel príliš namáhať, aby si predstavil mladého, húževnatého a naštvaného Aberfortha, ako sa háda so starším bratom.

„Povedal som mu, že by s tým mal prestať. Nech už chcete ísť kamkoľvek, nemôžete ju zobrať so sebou, na to nemá dosť síl, keď si vymýšľaš svoje múdre reči, ktorými sa snažíš získať nasledovníkov.

Nepáčilo sa mu to,“ povedal Aberforth a jeho oči nakrátko zmizli – zo šošoviek jeho okuliarov sa opäť stali biele plochy. „Grindewaldovi sa to už vôbec nepáčilo. Rozzúril sa. Povedal mi, aký som mladý hlupák, že stojím v ceste jemu a môjmu dokonalému bratovi... čo som nechápal, že moja úbohá sestra by sa nemusela skrývať, keby zmenili svet a skončili s ukrývaním čarodejníkov a ukázali muklom ich miesto?

A potom sme sa pohádali... vytiahol som prútik a Grindewald vytiahol svoj. Najlepší priateľ môjho brata na mňa použil Cruciatus. Albus sa ho snažil zastaviť, a potom sme všetci traja bojovali. Blýskanie a rany ju rozrušili... nemohla to vystáť - “

Z Aberforthovej tváre vypchala farba, ako keby utrpel smrteľné zranenie.

„ – myslím si, že chcela pomôcť, ale nevedela, čo vlastne robí. Neviem ktorý z nás to bol – mohol to byť hociktorý – a ona bola mŕtva.“

Jeho hlas sa s posledným slovom zlomil a on dopadol na najbližšiu stoličku. Hermionina tvár bola mokrá od sĺz a Ron bol skoro taký bledý, ako Aberforth. Harry necítil nič, než náhly citový obrat: prial si, aby toto nikdy nepočul, aby bola jeho myseľ ušetrená od týchto hrozných spomienok.

„Je mi to... Je mi to tak ľúto,“ zašepkala Hermiona.

„Je to preč,“ zakrákal Aberforth. „Navždy preč.“

Utrel si nos do rukáva a odkašľal si.

„Samozrejme, že Grindewald utiekol. Vo svojej krajine mal už zopár prehreškov a nechcel, aby sa na jeho konto pridala aj Ariana. A Albus bol oslobodený, že? Oslobodený od bremena starostlivosti o sestru, oslobodený, aby sa mohol stať tým najväčším kúzelníkom všetkých - “

„Nikdy nebol oslobodený,“ prerušil ho Harry.

„Prosím?“ opýtal sa neveriaco Aberforth.

„Nikdy,“ zopakoval Harry. „Tú noc, keď váš brat zomrel, vypil elixír, ktorý ho dovádzal do šialenstva. Začal kričať, prosil niekoho, kto tam vôbec nebol... neubližuj im, prosím... urob to radšej mne.“

Ron a Hermiona na Harryho strnulo hľadeli. Nikdy im podrobnosti o tom, čo sa stalo na ostrove v jazere. Udalosti, ktoré sa stali po jeho a Dumbledorovom návrate úplne zatienili všetko ostatné.

„Myslel si, že je znovu s vami a Grindewaldom, viem, že áno,“ povedal Harry a spomínal si, ako Dumbledore ticho žobral a prosil.

„Myslel si, že vidí Grindewalda, ako ubližuje vám a Ariane... trápilo ho to. Keby ste ho videli, nikdy by ste nepovedali, že bol oslobodený.“

Aberforth neprítomne pozoroval svoje kostnaté, žilnaté ruky. Po dlhom tichu prehovoril:

„Ako si môžeš byť istý, Potter, že sa môj brat nezaujímal o vyššie dobro viac než o teba? Ako si môžeš byť istý, že si pre neho nebol nepodstatný rovnako ako jeho sestra?“

Akoby kus ľadu prebodol Harryho srdce.

„Neverím tomu. Dumbledore mal Harryho rád,“ povedala Hermiona.

„Prečo mu teda nepovedal, aby sa schoval?“ odsekol Aberforth. „Prečo mu nepovedal, aby na seba dával pozor, a ako sa má zachrániť?“

„Pretože,“ povedal Harry skôr, ako stihla odpovedať Hermiona, „pretože niekedy musíte myslieť na dôležitejšie veci, než je vaše bezpečie! Niekedy musíte myslieť na vyššie dobro! Toto je vojna!“

„Ty máš sedemnásť, chlapče!“

„Som plnoletý a budem bojovať, aj keď vy ste sa už vzdali.“

„Kto hovorí, že som sa vzdal?“

„’Fénixov rád skončil’,” opakoval Harry. „‘Veď-Viete-Kto vyhral, je koniec, a každý, kto si navráva niečo iné, klame sám seba’”

„Nehovorím, že sa mi to páči, ale je to pravda!“

„Nie, nie je,“ oponoval mu Harry. „Váš brat vedel, ako skoncovať s Veď-Viete-Kým a povedal mi to. A budem sa o to pokúšať, až kým neuspejem – alebo nezomriem. Nemyslite si, že neviem, ako by to mohlo skončiť. Viem to už roky.“

Čakal, že sa Aberforth bude posmievať a hádať, ale nič z toho sa nestalo. Ani sa nepohol.

„Potrebujeme sa dostať do Rokfortu,“ povedal znovu Harry. „Ak nám nemôžete pomôcť, počkáme do rána a potom vás opustíme v mieri a cestu si nájdeme sami. Ak nám viete pomôcť, bolo by načase sa o tom zmieniť.“

Aberforth zostal ako prikovaný na svojej stoličke a sledoval Harryho očami, ktoré sa tak neobyčajne podobali bratovým. Nakoniec si odkašľal, postavil sa na nohy, prešiel okolo malého stolíku a priblížil sa k Arianinmu obrazu.

„Vieš, čo máš robiť,“ povedal.

Ariana sa usmiala, otočila sa a išla preč, nie tak, ako to bežne robia ľudia na obrazoch v Rokforte, že odídu z rámu – ona odišla dlhým tunelom namaľovaným za ňou. Pozorovali, ako sa jej štíhla postava vzďaľuje, až ju nakoniec pohltila tma.

„Eh – čo?“ začal Ron.

„Je len jedna cesta, ako sa tam teraz dostať,“ vysvetľoval Aberforth. „Musíte vedieť, že všetky staré tajné chodby sú na oboch koncoch zavalené, okolo vonkajších stien sú dementori a v škole chodia pravidelne hliadky, ako som sa dozvedel zo svojich zdrojov. Rokfort nebol nikdy tak prísne strážený. Ak chcete niečo urobiť, keď už budete vnútri, kde velí Snape a Carrowovci ako jeho zástupcovia... no, to máte vyhliadky, že? Hovorili ste, že ste pripravení zomrieť.“

„Ale čo to..?“ zvraštila Hermiona čelo pri pohľade na Arianin obraz.

Malá biela bodka sa znovu objavila na konci nakresleného tunelu, a teraz prichádzala Ariana naspäť k nim a neustále sa zväčšovala. Ale teraz tu bol s ňou ešte niekto, niekto vyšší než ona, kto kríval a vyzeral rozrušene. Jeho vlasy boli dlhšie, než bol Harry zvyknutý: vyzeralo to, že dostal niekoľko sečných rán do tváre a jeho oblečenie bolo roztrhané.

Pred očami im rástli dve postavy, pokiaľ obraz nevypĺňali iba ich hlavy a ramená. Potom sa obraz vyklonil dopredu zo steny ako malé dvere a odkryli vchod do tunela. A z neho, s veľmi dlhými vlasmi, poškriabanou tvárou a roztrhanými šatami, sa s výkrikom úľavy vyškriabal skutočný Neville Longbottom. Skĺzol z krbovej rímsy a zvolal:

„Ja som vedel, že prídeš! Ja som to vedel, Harry!“