25. kapitola – Mušľová chalúpka

Billova a Fleurina chalupa stála osamelá na útese, hľadiac do mora. Jej vybielené steny pokrývali mušle. Bolo to osamelé a krásne miesto. Kdekoľvek do malej chatky alebo jej záhrady, Harry vstúpil, neustále počul šumenie mora. Znelo to ako dych nejakej obrovskej spiacej obludy. Veľa času v nasledujúcich dňoch strávil únikom z preplnenej chatrče k okraju útesu pozorujúc oblohu a rozľahlé prázdne more, na tvári cítil studený a slaný vánok.

Hrôza zo závažnosti rozhodnutia neprenasledovať Voldemorta v pretekoch o prútik Harryho stále desila. Nemohol si spomenúť, že by sa bol niekedy predtým rozhodol nejednať. Bol plný pochybností, ktoré ešte Ron umocňoval, kedykoľvek boli spolu.

„Čo keď od nás Dumbledore chcel, aby sme zistili, čo ten symbol v knižke znamená, aby sme včas dostali prútik?“ „Čo ak to, že si zistil, čo ten symbol znamená, ťa robí „pripraveným“ získať Relikvie?“ „Harry, ak je to naozaj Starodávny prútik, ako do pekla máme zničiť Veď-Vieš-Koho?“

Harry na to nemal odpoveď: Boli chvíle, kedy pochyboval, či nepokúsiť sa zabrániť Voldemortovi dostať sa do hrobky nebolo úplné bláznovstvo. Nedokázal si ani vysvetliť ten pocit uspokojenia, keď sa tak rozhodol: Zakaždým, keď si zopakoval dôvody, ktoré ho k tomu viedli, zdali sa mu stále slabšie.

Čudné bolo, že Hermionina podpora ho miatla rovnako ako Ronove pochybnosti. Hermiona, teraz prinútená uznať, že Starodávny prútik naozaj existuje, začala hovoriť, že je to zlý predmet, a že spôsob, akým ho Voldemort získal, je ohavný a neprichádzal do úvahy.

„Ty by si to nikdy nemohol spraviť, Harry,“ opakovala stále. „Nemohol by si sa vlámať do Dumbledorovho hrobu.“

Ale myšlienka na Dumbledorovo mŕtve telo Harryho znepokojovala podstatne menej ako možnosť, že neporozumel zámerom živého Dumbledora. Cítil, že sa stále tápe v temnote, zvolil si cestu, ale stále sa obzeral naspäť, premýšľajúc, či neprehliadol nejaké značky, alebo či si nemal vybrať druhú cestu. Čas od času sa cez neho znovu prehnala zlosť na Dumbledora, silno ako vlny narážajúce do seba dole pod chatrčou, zlosť, že mu Dumbledore pred tým, než zomrel, všetko neobjasnil.

“Ale ... je... mŕtvy?“ opýtal sa Ron tri dni po príchode do chalupy.

Harry strnulo hľadel ponad múr oddeľujúci záhradu od útesu, keď ho Ron a Hermiona našli, prial si, aby sa tak nestalo, netúžil zapájať sa do ich hádky.

“Áno, je, Ron, prosím, nezačínaj znovu!“

„Pozri sa na fakty, Hermiona,“ namietal Ron, hovoriac cez Harryho, ktorý ďalej civel na obzor.

„Strieborná laň. Meč. Oko, ktoré Harry videl v zrkadle…“

„Harry priznal, že si to oko mohol len predstavovať! Nie je to tak, Harry?“

„Hej, mohol,“ odpovedal Harry bez toho, aby sa na ňu pozrel.

„Ale nie si si istý, že nie?“ vypálil Ron.

„Nie, nie som,“ neprítomne odpovedal Harry.

„Tak, vidíš!“ povedal Ron rýchlo, kým Hermiona mohla niečo namietnuť. „Ak to nebol Dumbledore, tak mi, Hermiona, vysvetli, ako Dobby vedel, že sme v tej cele?“

„Neviem... a môžeš mi ty vysvetliť, ako ho Dumbledore poslal, keď leží v hrobke v Rokforte?“

„Netuším, mohol to byť jeho duch!“

„Dumbledore by sa ako duch nevrátil,“ povedal Harry. Teraz už bolo len málo vecí, ktorými si bol Harry u Dumbledora istý, ale toto bola jedna z nich. „On by šiel ďalej.“

„Čo myslíš tým, ďalej? “ spýtal sa Ron, ale skôr, ako mu Harry stačil čokoľvek odpovedať, ozvalo sa za nimi: „‘Arry?“

Fleur vyšla z chalupy, jej dlhé strieborné vlasy poletovali vo vánku.

„‘Arry, Ghriphook by chcel ss tebou ‘ovoriť. Je v najmenšššej izbišške, on vhraví, že nechce, aby vás niekto poššúval.“

Jej nechuť k tomu, že doručuje škriatkove odkazy, bola jasná; keď sa vracala späť do domu, vyzerala podráždene.

Griphook na nich čakal, ako Fleur povedala, v najmenšej z troch spální, ktoré v chatrči boli. V tej, v ktorej spávali Luna a Hermiona. Zatiahol červené závesy proti zamračenej oblohe, čo dodalo miestnosti ohnivý nádych, kontrastujúci so zvyškom vzdušnej a presvetlenej chalupy.

„Už som sa rozhodol, Harry Potter,“ začal škriatok, ktorý sedel s preloženými nohami na nízkej stoličke bubnujúc si dlhými prstami po ramenách. „I keď to škriatkovia v Gringott banke budú považovať za najhoršiu zradu, rozhodol som sa vám pomôcť...“

„To je skvelé!“ povedal Harry. „Griphook, ďakujem vám, sme naozaj...“

„...a za to,“ povedal škriatok odhodlane, „budem chcieť odmenu.“

Harry zaváhal.

„Koľko chcete? Mám zlato.“

„Nie zlato,“ odpovedal Griphook. „Zlata mám dosť.“

Jeho čierne oči zaiskrili; nebolo v nich žiadne beľmo.

„Chcem meč. Meč Richarda Chrabromila.“

Harry povädol.

„Ten vám nemôžem dať,“ odpovedal. „Je mi to ľúto.“

„Tak potom,“ povedal škriatok zľahka, „máme problém.“

„Môžeme vám dať niečo iné,“ riekol Ron horlivo. „Stavím sa, že Lestrangeovci majú v trezore hromady vecí, akonáhle sa tam dostaneme, môžete si niečo vziať.“

Ale to nemal hovoriť. Griphook od zlosti očervenel.

„Ja nie som zlodej chlapče! Nesnažím sa získať poklady, na ktoré nemám žiadne právo!“

„Ten meč je náš...“

„Nie je,“ odporoval škriatok.

„Sme z Chrabromilu a ten meč bol Richarda Chrabromila...“

„A predtým, než bol Chrabromilov, koho bol?“ dožadoval sa odpovedi škriatok.

„Nikoho,“ povedal Ron. „Bol vyrobený preňho, nie?“

„Nie!“ vykríkol Griphook naježený zlosťou a ukazoval dlhým prstom na Rona. „Zase tá čarodejnícka arogancia! Ten meč patril Ragnukovi I. a Richard Chrabromil mu ho vzal! Je to starý artefakt, majstrovská práca škriatkov! A škriatkom aj patrí. Ten meč je cenou za moje služby. Berte, alebo nechajte tak!“

Škriatok na nich vrhol prenikavý pohľad. Harry sa obrátil na ostatných a povedal: „Musíme si to premyslieť, Griphook. Môžete nás na chvíľu ospravedlniť?“

Škriatok prikývol a tváril sa nevrlo.

Dole, v prázdnej obývačke, podišiel Harry ku krbu a vraštil obočie, premýšľajúc, čo robiť. Ron stojac za ním povedal: „Len sa nám smeje. Nemôžeme mu ten meč nechať.“

„Je to pravda?“ spýtal sa Harry Hermiony. „Vážne Chrabromil ten meč ukradol?“

„Neviem,“ riekla beznádejne. „Čarodejnícka história často preskakuje to, čo urobili čarodejníci ostatným rasám, ale nikde som nevidela žiadny záznam o tom, že by Chrabromil meč ukradol.“

„Bude to jedna z tých škriatkovských historiek o tom,“ povedal Ron, „ako sa ich čarodejníci stále snažia ovládnuť. Myslím, že by sme mali byť radi, že od nás nechce jeden z našich prútikov.“

„Škriatkovia majú veľa dôvodov k tomu, aby nemali radi čarodejníkov Ron,“ povedala Hermiona. „V minulosti sa k nim správali priam brutálne.“

„Ale zato ešte nie sú maličkí chlpatučkí zajačikovia, že?“ povedal Ron. „Zabili veľa z nás. A tiež bojovali podlo.“

„Ibaže škriepky s Griphookom o tom, ktorá rasa je zákernejšia a násilníckejšia asi nepomôžu, aby nám pomohol, že?“

Chvíľu bolo ticho a všetci sa snažili vymyslieť, ako prekonať tento problém. Harry vyzrel z okna k hrobu Dobbyho. Luna na pomníku aranžovala do pohára od lekváru kvety limonky.

„Dobre,“ povedal Ron a Harry sa otočil späť k nemu, „čo toto? Povieme Griphookovi, že potrebujeme meč, kým sa nedostaneme dovnútra trezoru a potom si ho môže vziať. Dnu je falošný, nie? Vymeníme ich a dáme mu ten falošný.“

„Ron, on pozná rozdiel oveľa lepšie, ako my!“ povedala Hermiona. „On bol jediný, kto poznal, že ich zamenili!“

„Áno, ale my môžeme zmiznúť skôr, ako zistí...“ Stíchol pod váhou pohľadu, ktorým ho Hermiona počastovala.

„Toto,“ povedala ticho, „je ohavné. Požiadať ho o pomoc a potom ho podraziť? A ty sa čuduješ, že škriatkovia nemajú radi čarodejníkov, Ron?“

Ronove uši sčerveneli. „Dobre, dobre! To jediné mi napadlo! Máš nejaké riešenie?“

„Musíme mu ponúknuť niečo iné, niečo, čo bude mať rovnakú hodnotu.“

„Skvelé, pôjdem hore, vezmem jeden z prastarých, škriatkami vyrobených mečov a môžeš mu ho dať.“

Znova sa rozhostilo ticho. Harry si bol istý, že škriatok neprijme nič iné, len meč, i keby mu ponúkli niečo rovnako cenné. Zároveň však bol meč ich jedinou zbraňou proti horcruxom a nemohli oň prísť.

Na chvíľu zavrel oči a počúval príboj. Myšlienka, že Chrabromil meč ukradol, mu bola nepríjemná. Vždy bol hrdý na to, že patrí do Chrabromilu. Chrabromil bol ochranca čarodejníkov z muklovských rodín, čarodejník, ktorý bojoval so Slizolinom milujúcim čistú krv...

„Možno Griphook klame,“ povedal Harry a znovu otvoril oči. „Možno Chrabromil meč nevzal. Ako vieme, že škriatkova verzia dejín je tá správna?“

„A bol by v tom nejaký rozdiel?“ spýtala sa Hermiona.

„Zmení to pocity, ktoré z toho mám,“ odpovedal Harry.

Zhlboka sa nadýchol.

„Tak mu povedzme, že si môže vziať meč po tom, čo nám pomôže dostať sa do trezoru... ale budeme veľmi opatrní, aby sme mu nepovedali, kedy presne to bude.“

Na Ronovej tvári sa pomaly rozlial široký úsmev. Hermiona však vyzerala rozladene.

„Harry, nemôžeme predsa...“

„Môže si ho vziať,“ pokračoval Harry, „keď ho použijeme na zničenie všetkých horcruxov. Postarám sa, aby ho potom dostal. Dodržím slovo.“

„Ale to môže trvať roky,“ povedala Hermiona.

„Ja viem, ale on to vedieť nemusí. Nebudem mu klamať... naozaj.“

Harry sa jej pozrel do očí, v ktorých sa miešal odpor a hanba. Spomenul si na slová vyrazené nad bránou do Nurmengardu: Pre vyššie dobro. Odsunul tie myšlienky. Akú inú možnosť mali?

„Mne sa to nepáči,“ povedala Hermiona.

„Ani mne nie,“ odvetil Harry.

„Ja si myslím, že je to geniálne,“ povedal Ron a postavil sa. „Ideme a povieme mu to.“

V najmenšej spálni Harry predniesol svoj návrh. Pozorne ho formuloval tak, aby neurčil žiaden presný čas na odovzdanie meča. Kým hovoril, Hermiona hľadela do zeme. Harryho to nahnevalo, pretože to mohlo prezradiť ich plán, ale Griphook nemal oči pre nikoho iného ako pre neho.

„Mám vaše slovo, Harry Potter, že mi dáte Chrabromilov meč, keď vám pomôžem?“

„Áno,“ povedal Harry.

„Potom platí,“ povedal škriatok a podával mu ruku. Harry ju prijal a potriasol ňou. Harry zauvažoval, či tie čierne oči neprehliadli jeho vlastné a nemá nejaké zlé tušenie. Potom ho Griphook pustil, tleskol rukami a povedal: „Tak, začneme!“

Bolo to rovnaké, ako keby opäť plánovali vniknutie na ministerstvo mágie. Rozhodli sa využiť najmenšiu spálňu, v ktorej bolo na Griphookovo želanie stále pološero.

„Bol som v trezore Lestrangeovcov iba raz,“ povedal im Griphook, „Pri tej príležitosti ma požiadali, aby som vnútri umiestil falošný meč. Je to jedna z najstarších miestností. Najstaršie čarodejnícke rodiny chránia svoje poklady na tých najhlbších poschodiach, kde sú najväčšie a najlepšie chránené trezory...“

Zostávali v maličkej miestnosti zavretí celé hodiny. Dni sa pomaly menili na týždne. Problém za problémom prichádzali a museli ich riešiť, jedným z nich napríklad bolo to, že ich zásoby všehodžúsu boli skoro vyčerpané.

„Je tu dosť už len pre jedného z nás,“ povedala Hermiona, keď naklonila fľaštičku blatistého nápoja proti svetlu.

„To bude stačiť,“ povedal Harry, ktorý prechádzal Griphookove ručne kreslené plány najnižších podlaží.

Ostatným obyvateľom Mušľovej chalúpky nemohlo ujsť, že sa Harry, Ron a Hermiona objavovali len pri jedle. Nikto sa ich na nič nepýtal, ale Harry cítil, ako sa na nich troch pri stole často upierajú Billove spýtavé a ustarostené pohľady.

Čím dlhšie boli pohromade, tým viac si Harry uvedomoval, že škriatok sa mu príliš nepáči. Griphook bol nečakane krvilačný, tešila ho predstava bolesti, ktorú môžu utrpieť nižšie stvorenia, a možnosť, že počas dobývania sa do trezoru Lestrangeovcov sa zrania ďalší čarodejníci, mu spôsobovala potešenie. Harrymu bolo jasné, že jeho nechuť s ním zdieľajú aj Ron a Hermiona, ale nikdy o tom nehovorili. Griphooka potrebovali.

Škriatok sa k spoločnému stolovaniu pripojil s len nevôľou. Aj keď nohy už mal v poriadku, chcel, aby mu jedlo nosili do izby na podnose, rovnako ako stále slabému Ollivanderovi. Nakoniec Bill (po zúrivom Fleurinom výbuchu) za ním zašiel a vyhlásil, že takto to už ďalej nejde. Odvtedy sedával Griphook s ostatnými pri preplnenom stole, ale odmietal ich jedlo a požadoval kusy surového mäsa, korienky a rôzne huby.

Harry sa za to cítil zodpovedný, napokon, to on trval na tom, že škriatok s nimi zostane, aby ho mohol vyspovedať. Jeho vinou bolo, že sa celá weasleyovská rodina musela ukrývať a že Bill, Fred, George aj pán Weasley nemohli ďalej chodiť do práce.

„Je mi to ľúto,“ povedal jedného búrlivého aprílového večera Fleur, zatiaľ čo jej pomáhal variť večeru. „Nikdy som nechcel, aby ste sa do toho všetkého zamotali.“

Práve riadila sadu nožov porciujúcich mäso pre Griphooka a Billa, ktorý po uhryznutí Greybackom dával prednosť surovému mäsu. Nože za ňou sa len tak mihali, no napätý výraz jej tváre trochu zmäkol.

„‘Arry, zachrhánil si život mojej malej sesthričky, na to nezhabudnem.“

To nebola tak úplne pravda, ale Harry sa radšej rozhodol nepripomínať jej, že Gabriela nebola v skutočnom nebezpečenstve.

„Ale,“ pokračovala Fleur mieriac prútikom na hrniec omáčky na sporáku, ktorá znovu zovrela, „pán Ollivanderh odchádza tento vešehr k Murriel. To veci uľahší. Ten škhriatok,“ zamračila sa už len pri zmienke o ňom “sa môše preshunúť dole a vy shi môšete vzhiať jeho izbu.“

„Nám ale vôbec nevadí spať v obývačke,“ povedal Harry, ktorý vedel, že škriatok by mal proti nocovaniu na gauči určite námietky a to, či ho udržia v dobrej nálade, bolo pre ich plány zásadné. „S nami si nerob starosti.“ Keď sa snažila protestovať, Harry pokračoval: „My sa tu vám už tiež nebudeme dlho motať, Ron, Hermiona a ja. Už tu nemusíme zostať veľmi dlho.“

„Ale čo to hovorhíš! “ zamračila sa na neho, prútikom mierila na podnos s jedlom, ktorý sa teraz vznášal vo vzduchu. „Samozhrejme nesmiete odhísť, tu ste v bezpeší!“

Vyzerala trochu ako pani Weasleyová, keď to hovorila a Harry bol celkom rád, že sa v tej chvíli otvorili zadné dvere. Vstúpila Luna s Deanom, vlasy mali vlhké od dažďa a každý niesol náruč naplaveného dreva.

„... a tie ich malinké ušká,“ hovorila práve Luna, „môj ocko tvrdí, že sú podobné hroším, ale purpurové a chlpaté. Keď ich chceš privolať, musíš si pohmkávať, najradšej majú valčík, nič rýchle...“

Dean vyzeral nesvoj, pokrčil ramenami, keď prechádzal okolo Harryho, a potom nasledoval Lunu do izby, ktorá slúžila zároveň ako jedáleň aj obývačka, a kde práve Ron s Hermionou rozkladali stôl.

Harry videl, že je to šanca uniknúť Fleuriným otázkam, a tak schytil dva džbány tekvicového džúsu a ponáhľal sa za ostatnými.

„... a keď prídeš k nám domov, ukážem ti ten roh. Ocko mi o ňom písal, ale ja som ho ešte nevidela, pretože ma smrťožrúti uniesli z Rokfortského expresu a na Vianoce som sa domov nedostala,“ vysvetľovala Luna, zatiaľ čo s Deanom znovu zapaľovali oheň.

„Luna, už sme ti hovorili,“ zavolala na ňu Hermiona, „že ten roh vybuchol. Nebol to Krčorohý chragopot, ale Tryskochvostý škrot ...“

„Nie, určite to bol roh z chragopota,“ odvetila Luna pokojne. „To mi to povedal ocko. Teraz už bude pravdepodobne transformovaný, veď viete, oni sa dokážu sami opraviť.“

Hermiona len pokrútila hlavou a ďalej kládla na stôl vidličky, zatiaľ čo sa objavil Bill, ktorý viedol dole schodmi pána Ollivandera. Výrobca prútikov stále vyzeral mimoriadne krehko, opieral sa o Billa, ktorý ho podopieral a niesol veľký kufor.

„Budete mi chýbať, pán Ollivander,“ povedala Luna a podišla k nemu.

„Vy mne tiež, moja drahá,“ odpovedal Ollivander a potľapkal ju po ramene. „Boli ste mi nevysloviteľnou útechou na tom hroznom mieste.“

„Tak, au revoir, pán Ollivander,“ povedala Fleur a pobozkala ho na obe líca. „Chcela som vás poprhosiť o láskavosť, či dohrušíte balíček Billovej tetuške Murriel. Nevrátila som jej totiž tú šelenku.“

„Bude mi cťou,“ prehlásil pán Ollivander s ľahkým úklonom. „Je to iba maličkosť, ktorou vám môžem oplatiť vašu šľachetnú pohostinnosť.“

Fleur vytiahla ošumelé zamatové puzdro a otvorila ho, aby ukázala výrobcovi prútikov, čo skrýva. Čelenka sa v svetle nízko zavesenej lampy blýskala a trblietala.

„Mesačné kamene a diamanty,“ povedal Griphook, ktorý sa vkradol do miestnosti bez toho, aby si to Harry všimol „práca škriatkov, nemýlim sa?“

„Zaplatená čarodejníkmi,“ povedal Bill pokojne a Griphook po ňom šľahol kradmým, no vyzývavým pohľadom.

Prudké poryvy vetra sa opierali do okien chatrče, keď sa Bill a pán Ollivander vydali do noci. Ostatní sa natlačili okolo stola, jeden tesne pritlačený k druhému, mali sotva dosť miesta, aby sa vôbec mohli pohnúť, a dali sa do jedla. Oheň praskal a poskakoval v krbe vedľa nich. Harry si všimol, že Fleur sa v jedle len tak prplala, každú chvíľu pozerala do okna. Bill sa však vrátil ešte skôr, ako dojedli prvý chod, dlhé vlasy mal rozstrapatené vetrom.

„Všetko je v poriadku,“ oznámil Fleur. „Ollivander je na mieste, mamka a tatko vás pozdravujú. Ginny vám posiela vrelé pozdravy a Fred s Georgeom privádzajú Muriel do šialenstva, stále z jej zadnej izby riadia svoj soví zásielkový obchod. Ale aspoň ju potešilo, že má späť svoju čelenku. Vravela, že si myslela, že sme ju ukradli.“

„Ách, tvoja tetuška je taká šahramantná...“ povedala Fleur podráždene, zamávala prútikom a špinavé taniere sa vo vzduchu poskladali na jednu hromadu. Chytila ich a vypochodovala z izby.

„Ocko spravil čelenku,“ pípla Luna „teda skôr niečo ako korunu.“

Ron zachytil Harryho pohľad a zaškeril sa. Harry vedel, že si spomenul na zmenšenú ozdobu do vlasov, ktorú videli, keď boli u Xenophilia na návšteve.

„No, snaží sa zrekonštruovať stratený Bystrohlavovej diadém. Domnieva sa, že už identifikoval väčšinu z jeho hlavných súčastí, ale keď pridal krídla rotulice...“

Niekto zabúchal na predné dvere. Všetky hlavy sa otočili za hlukom. Vydesená Fleur vybehla z kuchyne, Bill vyskočil na nohy, prútikom zamieril na dvere, Harry, Ron a Hermiona urobili to isté. Griphook ticho zmizol pod stolom a stratil sa všetkým z dohľadu.

„Kto tam je?“ zvolal Bill.

„To som ja, Remus John Lupin,“ prekrikoval hlas skučiaci vietor.

Harry pocítil záchvev strachu; čo sa mohlo stať? „Som vlkolak, ženatý s Nymphadorou Tonksovou a ty, Strážca tajomstva Mušľovej chalúpky, si mi povedal jej adresu a ponúkol mi, že môžem v núdzi prísť!“

„Lupin!“ zamumlal Bill, pribehol k dverám a trhnutím ich otvoril.

Lupin vpadol dnu cez prah. Bol bledý, zabalený do cestovného plášťa, šedivejúce vlasy rozviate vetrom. Vzpriamil sa, rozhliadol sa po miestnosti a keď sa uistil, kto všetko tam je, nahlas vykríkol: „Je to chlapec! Pomenovali sme ho Ted, po Nymphadorinom otcovi!“

Hermiona vykríkla. “Čo? Tonksová... Tonksová má bábo?“

„Áno, jasne, bábätko,“ hulákal Lupin. Všade okolo stola sa ozývali výkriky radosti a výdychy úľavy, Hermiona a Fleur vrešťali: „Gratulujeme!“ a Ron vyhlásil: „Dokelu, dieťa!“ akoby o niečom takom ešte nepočul.

„Áno, áno, chlapec...“ opakoval Lupin stále dookola, úplne omámený vlastným šťastím. Predral sa okolo stola a objal Harryho, ako by sa scéna v prízemí domu na Grimmauldovom námestí ani nikdy nestala.

„Budeš krstným otcom?“ spýtal sa a pustil Harryho.

„J-ja...?“ zakoktal Harry.

„No jasné, že ty... Dora súhlasí a nikto lepší tu nie je.“

„Ja... áno... dokelu.“

Harry bol úplne ohromený, udivený i nadšený. Bill sa ponáhľal otvoriť víno a Fleur prehovárala Lupina, nech si s nimi vypije pohárik.

„Nemôžem sa tu dlho zdržať, musím späť,“ žiaril Lupin, vyzeral oveľa mladší, než ako ho Harry kedy videl. „Ďakujem, ďakujem Bill...“ Bill okamžite naplnil ich poháre, vstali a zdvihli ich k prípitku.

„Na Teddyho Remusa Lupina,“ povedal Lupin, „na narodenie budúceho veľkého čarodejníka!“

„A ako vyzehrá?“ vyzvedala Fleur.

„Ja si myslím, že je podobný Dore, ale ona je presvedčená, že je po mne. Veľa vlasov nemá. Keď sa narodil, mal ich čierne, ale prisahal by som, že do hodiny zryšaveli. Keď sa vrátim, určite z neho bude blonďák. Andromeda vraví, že aj Tonksovej sa začali vlasy meniť hneď v ten deň, čo sa narodila.“ Vyprázdnil pohár. „Tak dobre, ešte jeden,“ dodal a žiaril, keď mu Bill dolieval.

Vietor sa opieral do malej chalúpky, krb praskal a Bill čoskoro otváral ďalšiu fľašu vína. Lupinova novina ako by ich vytrhla z dlhej nečinnosti, zvesť o novom živote bola naozaj potešujúca. Škriatok bol jediný, koho, ako sa zdalo, sa slávnostná atmosféra nijako nedotkla a onedlho sa vytratil do izby, ktorú teraz mal sám pre seba. Harry sa domnieval, že bol jediný, kto si to všimol, potom ale zaznamenal Billov pohľad sledujúci škriatka stúpajúceho po schodoch.

„Nie, nie... už naozaj musím ísť,“ vyhlásil nakoniec Lupin a odmietol ďalší pohár vína. Postavil sa: „Zbohom, zbohom... pokúsim sa o pár dni priniesť nejaké fotky, všetci budú veľmi radi, že som vás videl...“

Prehodil cez seba plášť, rozlúčil sa, objal ženy a mužom potriasol rukou. A potom, stále rozžiarený, vyšiel do divokej noci.

„Krstný otec, Harry!“ povedal Bill, keď sa spolu vracali do kuchyne, aby pomohli s upratovaním. „To je veľká česť! Gratulujem ti!“

Harry odložil prázdne poháre a Bill za nimi zavrel dvere. Hlasy ostatných, ktorí v oslave pokračovali aj po Lupinovom odchode, k nim doliehali len tlmene.

„Harry, chcel som sa s tebou porozprávať medzi štyrmi očami. A v chalupe plnej ľudí veľa príležitosti nie je .“

Bill zaváhal.

„Harry, vy niečo plánujete s Griphookom.“

Bolo to oznámenie, nie otázka, a Harry sa ani nesnažil to vyvrátiť. Len na Billa pozeral a čakal.

„Ja škriatkov poznám,“ povedal Bill, „pracoval som pre Gringott banku, odkedy som skončil Rokfort. Pokiaľ vôbec môže existovať priateľstvo medzi škriatkami a čarodejníkmi, mám medzi nimi priateľov, alebo ich prinajmenšom dobre poznám a mám rád.“ Bill znovu zaváhal. „Harry, čo chceš od Griphooka a čo mu za to ponúkaš?“

„To ti nemôžem povedať,“ odpovedal Harry, „prepáč Bill.“

Kuchynské dvere sa otvorili a stála v nich Fleur s ďalšími prázdnymi pohármi.

„Počkaj,“ otočil sa k nej Bill, „ešte chvíľku...“

Zacúvala späť a on opäť zavrel dvere.

„Potom ti musím povedať toto,“ pokračoval Bill, „pokiaľ si s ním uzavrel akýkoľvek výmenný obchod, a zvlášť pokiaľ ten obchod zahrňuje aj poklady, musíš byť bezpodmienečne opatrný. Škriatkovia vnímajú vlastníctvo, platby a oplátky inak, ako my.“

Harry sa cítil trocha nesvoj, ako by sa v ňom pohol malý had.

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa.

„Hovoríme tu o inej rase.“ povedal Bill, „Obchody medzi škriatkami a čarodejníkmi sa uzatvárajú po celé storočia, ale to všetko vieš z Dejín mágie. Chyby sa robili na oboch stranách, nikdy som netvrdil, že čarodejníci v tom boli nevinne. Ale niektorí škriatkovia veria, a tí z Gringott banky medzi nich rozhodne patria, že sa čarodejníkom nedá v záležitostiach týkajúcich sa zlata a pokladov veriť, pretože neberú ohľad na vlastnícke práva škriatkov.“

„Ale ja uznávam...“ začal Harry, ale Bill len potriasol hlavou.

„Ty tomu nerozumieš, Harry, nikto tomu nerozumie a ani nemôže, pokiaľ samozrejme nežil medzi škriatkami. Pre škriatka je právoplatným a jediným vlastníkom veci ten, kto ju vytvoril, nie ten, kto ju zaplatil. Pre škriatkov sú všetky veci, ktoré kedy vyrobili, podľa práva ich.“

„Ale keď to kúpil...“

„.. tak to považujú za doživotne prenajaté tomu, kto zaplatil. Ale predstava, že sa predmety dedia z jedného čarodejníka na druhého, im je cudzia. Veď si videl, ako sa Griphook tváril, keď mu čelenka zmizla z očí. Neschvaľoval to. Myslím si, že sa domnieva, spolu s najradikálnejšími členmi svojho rodu, že také predmety by im mali vrátiť po smrti toho, čo ich kúpil. Náš zvyk odkazovať nimi vyrobené predmety z pokolenia na pokolenie bez toho, aby sme znovu zaplatili, považujú za niečo dosť blízke krádeži.“

Harry mal neblahé tušenie, premýšľal, či Bill uhádol viac, ako priznal.

„Všetko, čo som tým chcel povedať, je to,“ a položil ruku na dvere vedúce do izby, „že musíš byť naozaj veľmi opatrný pri tom, čo škriatkom sľúbiš, Harry. Je menej nebezpečné vlámať sa do Gringottbanky, ako sa pokúsiť nedodržať im dané slovo.“

„Dobre,“ povedal Harry a Bill otvoril dvere, „Áno, ďakujem, budem si to pamätať.“

Ako nasledoval Billa za ostatnými, zrodila sa mu v hlave divná myšlienka, ktorú mal zrejme na svedomí všetko to vypité víno. Zdalo sa, že nabral smer k tomu, aby bol Teddymu Lupinovi rovnako nezodpovedným krstným otcom, ako bol Sirius Black jemu.