23. kapitola – Malfoyovo panstvo

Harry sa pozrel na dvoch ostatných, teraz iba na obrysy v tme. Videl Hermionu mieriť prútikom nie smerom von, ale priamo do jeho tváre.
Ozvala sa rana, výbuch bielych iskier a potom… spadol v agónii neschopný nič vidieť. Cítil, ako mu rýchlo napúcha tvár pod jeho rukami, rovnako ako počul kroky okolo seba.

„Zdvihni sa, ty niktoš!“

Predtým, než to stačil zastaviť, ho niečie ruky surovo zdvihli zo zeme. Niekto prehľadal jeho vrecká a vzal trnkový prútik. Harry si držal v dlaniach neznesiteľne boliacu tvár. Bola napuchnutá a červená, akoby práve dostal nejaký alergický záchvat. Jeho oči pripomínali maličké štrbiny, cez ktoré sotva videl. Keď bol zviazaný pred stanom, spadli mu okuliare, všetko, čo videl, boli obrysy štyroch alebo päť ľudí zápasiacich s Ronom a Hermionou.

„Choď-od-nej!“ zakričal Ron. Ozval sa neomylný zvuk zlomeného kĺbu: Ron zavrieskal bolesťou a Hermiona zakričala, „Nie! Daj mu pokoj, daj mu pokoj!“

„Tvoj chlapec dostane viac, než by dostal, keď bude na mojom zozname,“ povedal nechutne známy škriekajúci hlas. „Rozkošné dievča… aké jednanie… zaiste si užijem hebkosť kože…“

Harrymu sa pretočil žalúdok. Vedel, kto to je, Fenrir Grayback, vlkolak, ktorý nosil smrťožrútsky plášť, na oplátku za to mohol povoliť uzdu svojej divokosti.

„Prehľadajte ten stan!“ povedal iný hlas.

Harry bol otočený smerom k zemi. Zadunenie mu samozrejme napovedalo, že Ron bol hodený vedľa neho. Počuli kroky a rany, muž pri prehľadávaní stanu prevrátil stoličku.

„Tak, teraz sa pozrieme, koho to tu máme,“ povedal Grayback zhora škodoradostným hlasom a prevrátil Harryho na chrbát. Lúč svetla z prútika mu dopadol na tvár a Grayback sa zasmial.

„Potreboval by ďatelinové pivo, aby toto dal dole. Čo sa ti stalo, ty ohava?“

Harry neodpovedal ihneď.

„Pýtal som sa,“ zopakoval Grayback a Harry dostal ranu do bránice, čo mu spôsobilo dvojnásobnú bolesť, „čo sa ti stalo?“

„Bodnutie,“ zamumlal Harry. „Bodli ma.“

„Áno, vyzerá to tak,“ povedal druhý hlas.

„Ako sa voláš?“ zavrčal Grayback.

„Dudley,“ odpovedal Harry.

„A krstné meno?“

„Ja totiž --Vernon. Vernon Dudley.“

„Skontroluj zoznam, Scabior,“ nariadil Grayback a Harry ho pozoroval, ako sa premiestil bokom, pozrieť sa dole na Rona. „Čo ty, skrčok?“

„Stan Shunpike,“ povedal Ron.

„To tak,“ povedal muž, ktorý sa volal Scabior. „Poznáme Stana Shunpika, ten pre nás urobil trochu práce.“

Ozvalo sa ďalšie zadunenie.

„Som Barny,“ pokračoval Ron, a Harry mohol istoiste povedať, že v tu chvíľu mal Ron plnú pusu krvi.

„Barny Weasley.“

„Á, Weasley?“ zaškrekotal Grayback. „Tak to si spriaznený so zradcami krvi, i keď nie si mukel. A nakoniec, tvoja krásna malá priateľka…“ Tón jeho hlasu zbystril Harrymu zmysly.

„Jednoduché, Grayback,“ povedal s výsmechom v hlase ostatným Scabior.

„Á, nemienim ju zatiaľ pohrýzť, uvidíme, či si spomenie na svoje meno rýchlejšie, než Barny. Kto si ty, dievča?“

„Penelopa Clearwaterová,“ povedala Hermiona. Znela vydesene, ale presvedčivo.

„Ako si na tom s krvou?“

„Polovičná krv,“ odpovedala Hermiona.

„Dosť jednoduché to zistiť,“ povedal Scabior „Ale všetci vyzerajú, akoby to boli ešte Rokfortskí študenti-“

„Odifli sme,“ povedal Ron.

„Odišli sme, si chcel povedať, čo, skrčok?“ povedal Scabior „Rozhodli ste si zatáboriť, čo? A mysleli ste si, že iba tak pre srandu môžete hovoriť meno Temného pána?“

„Ne pfe sfandu,“ povedal Ron „Nechoda.“

„Nehoda?“ Ozvalo sa mnoho výsmešných hlasov.

„Vieš, kto rád hovorí meno Temného Pána, Weasley?“ zabručal Grayback, „Fénixov rád. Hovorí ti to niečo?“

„Ne.“

„Dobre, nepreukazujú Pánovi Zla dostatočný rešpekt, takže meno bolo stabouvané. Pár členov Rádu nasledovalo túto cestu. No, uvidíme. Zviažte ich spolu s tými dvoma ďalšími zajatcami.“

Niekto zatiahol Harryho za vlasy a kúsok ho odtiahol a pustil ho na zem do sedu. Potom ho začal zväzovať chrbtom k sebe s ostatnými väzňami. Harry bol stále na pol slepý, sotva niečo cez svoje napuchnuté oči videl. Keď ich muž konečne poriadne zviazal, opýtal sa Harry šeptom k ostatným zajatcom.

„Má ešte niekto prútik?“

„Nie.“ Ozvali sa Ron i Hermiona z rôznych strán.

„Je to moja chyba. Povedal som to meno. Ospravedlňujem sa-“

„Harry?“

Bol to nový, avšak známy hlas, ktorý prichádzal zozadu za Harrym, od osoby zviazanej po Hermioninej ľavici.“

„Dean?“

„Si to ty! Keby zistili, koho majú-! Sú to banditi, hľadajú iba zajatcov, ktorých predajú za zlato.“

„To nebol zlý ťah za jednu noc,“ hovoril Grayback keď pár okovaných topánok prechádzal kúsok od Harryho a počuli mnoho rán zvnútra stanu. „Mukel, škriatok na úteku a títo ulievači. Skontroloval si už ich mená na zozname, Scabior?“ zaburácal.

„Áno. Žiadny Vernon Dudley na ňom nieje, Grayback.“

„Zaujímavé,“ povedal Grayback. „Aké zaujímavé.“

Prikrčil sa dole za Harrym, ktorý skrz neuveriteľne maličké medzery medzi svojimi napuchnutými očami videl tvár pokrytú rozstrapatenými vlasmi a fúzmi so špicatými hnedými zubami. Grayback páchol rovnako ako tej noci na vrchole veže, kde zomrel Dumbledore: špinou, potom a krvou.

„Tak, ty nie si hľadaný čo, Vernon? Alebo si na zozname pod iným menom? V akej fakulte si bol na Rokforte?“

„Slizolin,“ odpovedal automaticky Harry.

„Vtipné, ako si všetci myslia, že to chceme počuť,“ zašilhal Scabior preč od tieňu. „Ale žiadny z nich nám nie je schopný povedať, kde je ich klubovňa.“

„Je v podzemí,“ povedal Harry zreteľne. „Vstúpite tam skrz stenu. Je plná kostí a harabúrd a je pod jazerom, takže svetlo je tam zelené.“

Nastala krátka pauza.

„Dobre, dobre, vyzerá to, že sme vážne chytili malého Slizolinčana,“ povedal Scabior. „Bod pre teba, Vernon, pretože nie je veľa muklovských žiakov v Slizoline. Čo robí tvoj otec?“

„Pracuje na ministerstve,“ zaklamal Harry.

Vedel, že celý tento príbeh môže skolabovať pri jedinom pokuse o overenie, ale na druhej strane to bolo to jediné, čo mohol robiť, dovtedy kým jeho tvár znovu nezíska normálnu podobu. „Oddelenie čarodejníckych nehôd a katastrôf.“

„Vieš čo, Grayback,“ povedal Scabior. „Myslím, že tam nejaký Dudley je.“

Harry nemohol ani dýchať. Môže im pomôcť šťastie, obrovské šťastie, aby sa z toho ešte dostali?

„Tak, tak.“ povedal Grayback a Harry počul maličké znepokojenie v jeho bezcitnom hlase a vedel, že Grayback premýšľa, či práve nenapadol a nezajal syna ministerského úradníka..

Harryho srdce tĺklo tak silno, že mu pripadalo, že naráža o povrazy okolo hrudníka. Neprekvapilo by ho, keby si toho Grayback všimol.

„Pokiaľ hovoríš pravdu, ty malý hnus, nemusíš sa báť malého výletu na ministerstvo. Myslím, že tvoj otec nás odmení za to, že ťa odprevadíme.“

„Ale,“ povedal Harry a pusu mal vyschnutú na kosť, „keby ste nás proste nechali...“

„Hej!“ bolo počuť výkrik zvnútra stanu. „Pozri na toto, Grayback!“

Temná postava chvátala proti nim a Harry uvidel strieborný odlesk svetla prútika. Našli Chrabromilov meč.

„Veeeľmi pekný,“ povedal Grayback uznanlivo a vzal si od kumpána meč. „Vážne veľmi pekný. Vyzerá to ako práca škriatkov. Kde ste vzali niečo tak pekné?“

„Je môjho otca,“ zaklamal Harry a dúfal, že je príliš veľká tma, než aby Grayback prečítal meno vyryté priamo pod čepeľou. „Požičali sme si ho na skorší...“

„Počkaj chvíľu, Grayback! Pozri na toto v Prorokovi!“

Ako to Scabior povedal, Harryho jazva, ktorá bola hlboko v jeho opuchnutom čele, začala ostro páliť. Príliš jasno, aby mohol vnímať hocičo okolo seba, uvidel vežovitú budovu, ponurú pevnosť, temnú a odpudivú. Voldemortove myšlienky boli naraz zasa ostré. Kĺzal smerom k obrovskej budove s euforickým pocitom blízkosti svojho cieľa...

Tak blízko... tak blízko...

S vypätím všetkých síl uzavrel Harry svoju myseľ Voldemortovým túžbam a vrátil sa spať do miest, kde práve v tme sedel pripútaný k Ronovi, Hermione, Deanovi a Griphookovi a počúval Scabiora s Graybackom.

„Hermiona Grangerová,“ hovoril Scabior, „Humusáčka, o ktorej je známe, že cestuje s Harrym Potterom.“

Harryho jazva v tichu pálila, ale on sa prekonával, aby zostal na mieste a nepreskočil do Voldemortovej mysle. Počul zaškrípanie Graybackových topánok, keď si čupol pred Hermionu.

„Vieš čo, dievčatko? Tento obrázok mi ťa pekelne pripomína.“

„To nie! To nie som ja!“

Hermionin vystrašený výkrik znel skôr ako priznanie.

„...o ktorej je známe, že cestuje s Harrym Potterom,“ opakoval ticho Grayback.

Zavládlo hrobové ticho. Harryho jazva príšerne bolela, ale všetkou silou zápasil proti Voldemortovým myšlienkam. Nikdy nebolo tak dôležité zostať v svojich myšlienkach sám sebou.

„No, toto nám trochu mení pohľad na vec, že?“ zašepkal Grayback.

Nikto neprehovoril. Stuhnutý Harry cítil, ako ho banditi pozorujú a ako sa Hermionina ruka chveje rovnako ako jeho. Grayback vstal a podišiel pár krokov smerom k miestu, kde sedel Harry. Znovu si čupol, aby videl Harrymu do jeho znetvorených obrysov.

„Čo to máš na čele, Vernon?“ opýtal sa ho jemne a Harry ucítil jeho dych vo chvíli, keď pritisol prst na jeho hlbokú jazvu.

„Nedotýkajte sa jej!“ Vykríkol Harry. Nemohol to zastaviť. Myslel, že ho tá bolesť zničí.

„Myslel som, že nosíš okuliare, Potter?“ dýchal Grayback.

„Našiel som okuliare!“ vyštekol jeden z banditov stojacich ďalej. „Tam v stane jedny boli, Grayback, počkaj...“

A o chvíli neskôr už mal Harry okuliare naspäť na nose. Banditi sa teraz približovali a pozerali na neho.

„Je to on!“ vykríkol Grayback „Chytili sme Pottera!“

Všetci ustúpili niekoľko krokov späť ohromení tím, čo urobili. Harry stále ešte bojujúci sám so sebou, aby zostal v prítomnosti, nemohol prísť na nič, čo by im povedal. Kusy vízie sa mihali na okraji jeho mysle...

...skrýval sa pod vysokými stenami pevnosti...

Nie, on je Harry, spútaný a bez prútika v obrovskom nebezpečí...

...díval sa nahor, do najvyššieho okna tej najvyššej veže...

Je Harry a oni hovoria tichým hlasom o jeho osude...

...čas vyletieť hore...

„...a na ministerstvo?“

„Choď niekam s ministerstvom,“ zavrčal Grayback. „Zhrabnú odmenu a my z nej neuvidíme ani ň. Hovorím vám, že ho vezmeme priamo k Veď-Viete-Komu.“

„Privoláš ho? Sem?“ povedal Scabior a z jeho hlasu bola cítiť úcta a strach.

„Nie,“ vyštekol Grayback, „Ja nemám... hovorili, že používajú Malfoyov dom ako základňu. Vezmeme ho tam.“

Harry si myslel, že vie, prečo Grayback Voldemorta nezavolá. Vlkolak mohol nosiť šaty Smrťožrútov, pokiaľ ho potrebovali, ale iba najužší okruh okolo Voldemorta bol označený temným znamením. Graybackovi nebolo dovolené užívať tejto najvyššej pocty.

Harryho jazva znovu vzplanula...

...a on vystúpil do noci, letel priamo k oknám na vrchole veže...

„...naozaj si si istý, že je to on? Pretože ak nie je, Grayback, tak sme mŕtvi.“

„Kto tu velí?“ zakričal Grayback a zakrýval tak svoju slabú chvíľku. „Povedal som, že je to Potter a on a jeho prútik, to je dvestotisíc galeónov, jasné? Ale ak ste takí zbabelci, že nechcete ísť so mnou – hocikto z vás – tak je všetko moje! A vezmem si k tomu i ten prútik!“

...okno bolo zasadené v čiernej skale, nie dosť veľké na to, aby sa ním pretiahol dospelý človek... skrz toho bolo vidieť iba vychrtlú postavu skrútenú pod prikrývkou... Mŕtva alebo spiaca...?

„Dobre!“ povedal Scabior. „Takže sme dohodnutý! A čo s ostatkom, Grayback, čo urobíme s nimi?“

„Mohlo by z nich tiež niečo kvapnúť. Máme dvoch humusákov, to je ďalších desať galeónov. Ukáž ten meč. Ak to sú rubíny, tak je to dnes ďalšie malé šťastie.“

Vytiahli väzňov na nohy. Harry počul Hermionin rýchly vystrašený dych.

„Vezmite ich a držte. Ja si beriem Pottera!“ povedal Grayback a chytil ho za chumáč vlasov. Harry cítil, ako mu jeho dlhé žlté nechty škrabú o hlavu. „Na tri! Jedna – dva – tri...“

Premiestnili sa a tiahli väzňov so sebou. Harry sa triasol a snažil sa vyprostiť z Graybackovho zovretia, ale bolo to beznádejné. Ron a Hermiona k nemu boli pritisnutí z druhej strany. Nemohol sa od skupiny oddeliť a tým, ako z neho bol vytlačený vzduch, jeho jazva pálila o to viac...

...pretlačil sa štrbinou okna ako had a pristál vnútri cely ľahko ako para...

Vo chvíli, keď pristáli na vidieckej ceste, väzni sa zakývali a vrážali jeden do druhého.

Harryho oči, stále ešte napuchnuté, potrebovali chvíľu, aby si zvykli na svetlo a uvidel dve krídla brány z tepanej ocele. Skúmal každý detail okolia. To najhoršie ešte neprišlo. Voldemort tu nebol. Harry vedel, akokoľvek s útočiacimi víziami bojoval, že je v nejakej podivnej pevnosti, na vrcholku veže. Ako dlho bude trvať Voldemortovi dostať sa sem, až zistí, že tu je Harry, bola iná otázka...

Jeden z banditov zamieril k bráne a strčil do nich.
„Ako sa dostaneme dovnútra? Je zamknutá, Grayback. Nemôžem... sakra!“

Vystrašene odtiahol ruky. Oceľ sa krútila a menila sa v prešmykoch a záhyboch na akúsi desivú tvár, ktorá prehovorila rinčivytým rozľahujúcim sa hlasom. „Aký je účel vašej návštevy?“

„Máme Pottera!“ zakričal Grayback triumfálne. „Zajali sme Harryho Pottera!“
Brána se prudko otvorila.

„Ideme!“ povedal Grayback svojím mužom, ktorí odviedli väzňov skrz bránu na cestu vedúcu medzi vysokými živými plotmi, ktoré tlmili ich kroky.

Harry nad sebou uvidel ako ducha bielu postavu a zistil, že je to albínsky páv. Klopkal, ale Grayback ho vytiahol späť na nohy. Potácal sa pozdĺž cesty tlačený zo strán ostatnými väzňami. Zavrel svoje opuchnuté oči a nechal bolesť v jazve, aby ho na chvíľu premohla. Chcel vedieť, čo Voldemort robí, či vie, že bol chytený...

Vyziabnutá postava sa pod svojou prikrývkou pohla a prevalila sa k nemu. Otvorila oči zapadnuté v pochudnutej tvári... Slabý muž sa posadil, obrovské prepadnuté oči uprené na neho, na Voldemorta, a potom sa usmial. Väčšina jeho zubov bola preč...

„Takže si prišiel. Myslel som si to... jedného dňa. Ale tvoja cesta bola zbytočná. Nikdy som ju nemal.“

„Klameš!“

Harryho jazva pulzovala bolesťou, ako v ňom bublala Voldemortova zlosť a on presunul svoje myšlienky späť do vlastného tela, a snažil sa udržať v prítomnosti, v ktorej boli väzni tlačení cez štrkom vysypané priestranstvo.
Zalialo ich svetlo.

„Čo to má znamenať?“ povedal studený ženský hlas.

„Sme tu, aby sme videli Toho-ktorého-meno-nesmieme-vysloviť!“ zasípal Grayback.

„Kto ste?“

„Poznáte ma!“ vo vlkolakovom hlase bolo cítiť nenávisť. „Fenrir Grayback! Chytili sme Harryho Pottera!“

Grayback chytil Harryho a vytiahol ho na svetlo tlačiac pritom ostatných väzňov ďalej.

„Viem, že je opuchnutý, madam, ale je to on!“ pípol Scabior. „Pokiaľ sa pozriete viac zblízka, uvidíte tu jazvu. A tu, vidíte to dievča? Humusáčka, ktorá cestovala s ním, madam. Nie je pochyb, že je to on, a máme i jeho prútik! Tu, madam...“

Cez svoje opuchnuté oči uvidel Harry Narcissu Malfoyovú skúmajúcu jeho opuchnutú tvár. Scabior jej ukázal hlohový prútik. Pozdvihla obočie.

„Vezmite ich dovnútra,“ povedala.

„Harry a ostatní boli vytlačení a vykopnutí po kamenných schodoch do haly olemovanej portrétmi.

„Za mnou,“ povedala Narcissa, a vyrazila napred cez halu. „Môj syn, Draco, je doma na veľkonočných prázdninách. Pokiaľ je to Harry Potter, spozná ho.“

Prijímacia miestnosť bola v porovnaní s dedinskou temnotou oslňujúca. Vzhľadom k tomu, že mal Harry takmer zavreté oči, mohol zhruba odhadnúť rozmery izby.

Krištáľový luster visel zo stropu, a na tmavofialových stenách viseli ďalšie portréty. Vo chvíli, keď boli väzni vtlačení do miestnosti, zo stoličiek stojacich pred mramorom zdobeným krbom vystúpili dve postavy.

„Čo to má znamenať?“

Dobre známy desivý hlas Luciusa Malfoya dopadol do Harryho uší. Zachvátila ho panika. Nevidel žiadnu cestu von a ako jeho strach narastal, bolo jednoduchšie blokovať Voldemortove myšlienky, i keď ho jazva stále neznesiteľne pálila.

„Hovorili, že dolapili Pottera,“ povedala Narcissa studeným hlasom. „Draco, poď sem.“

Harry sa nepozeral priamo na Draca, ale čiastočne ho videl. O niečo vyššia postava než on sa zdvihla z kresla, bledá tvár, ktorá splývala s jeho blonďavými vlasmi.
Grayback znovu zatlačil na väzňov, aby sa otočili, a Harry stál priamo pod lustrom.

„No, chlapče?“ zaškriekal vlkolak.

Harry stál priamo oproti zrkadlu, ktoré bolo zasadečo opustil Grimmauldovo námestie, svoj odraz.

Jeho tvár bola ohromná, lesklá a ružová, celá postihnutá Hermioninou kliatbou. Jeho tmavé vlasy mu dosahovali až po ramená a okolo jeho čeľusti bol čierny tieň. keby nevedel, že to je on, kto tu stojí, divil by sa, kto to nosí jeho okuliare.
Rozhodol sa nehovoriť, aby sa neprezradil. Stále sa vyhýbal očnému kontaktu s Dracom, dokiaľ sa nepriblížil.

„No, Draco?“ povedal Lucius Malfoy a jeho hlas znel zanietene. „Je to on? Je to Harry Potter?“

„Neviem... Nemôžem si byť istý,“ povedal Draco. Držal sa ďalej od Graybacka a vyzeral, že sa bojí na Harryho pozrieť, aj keď sa on nedíval na neho.

„Ale pozri sa poriadne, pozri sa! Choď bližšie!“

Harry nikdy nepočul Luciusa Malfoya tak rozrušeného.

„Draco, pokiaľ to budeme my, kto predvedie Pottera Temnému pánovi, všetko nám bude odpus...“

„Nebudeme, dúfam pán Malfoy, hneď zabúdať na to, kto ho v skutočnosti chytil?“ povedal Grayback výhražne.

„Samozrejme, že nie, samozrejme!“ povedal Lucius netrpezlivo. Sám prišiel k Harrymu tak blízko, že mohol vidieť každý detail jeho mdlej bledej tváre i cez svoje opuchnuté oči.

„Čo si mu urobil?“ pýtal sa Lucius Graybacka. „Ako sa dostal do tohoto stavu?“

„To sme neboli my.“

„Pripadá mi to ako bodavá kliatba,“ povedal Lucius a svojimi šedými očami prepichoval Harryho čelo.

„Niečo tam má,“ šepkal, „mohla by to byť hlboko roztiahnutá jazva...Draco, poď sem, pozri sa poriadne! Čo myslíš?“

Harry uvidel Dracovu tvár teraz už celkom blízko, hneď vedľa jeho otca. Boli si neobvykle podobní, až na to, že jeho otec vyzeral veľmi vzrušene. Dracov výraz bol skôr znechutený.

„Neviem,“ povedal a odišiel ku krbu, kde stála jeho matka.

„Radšej by sme sa mali uistiť, Lucius,“ zavolala Narcissa na svojho manžela jej ostrým ľadovým hlasom. „Musíme si byť celkom istí, že je to Potter pred tým, než zavoláme Temného pána... hovorili, že toto je jeho,“ dívala sa zblízka na hlohový prútik, „ale nevyzerá tak, ako ho Ollivander popisoval... Pokiaľ by sme sa zmýlili a zavolali sem Temného pána pre nič... Pamätáš, čo urobil Rowlovi s Dolohovom?“

„A čo potom ta humusáčka?“ zavrčal Grayback. Harry skoro spadol vo chvíli, keď banditi znovu zatlačili na väzňov, aby sa otočili, a svetlo dopadlo na Hermionu.

„Počkajte,“ povedala Narcissa ostro. „Áno, áno... bola u madam Malkinovej s Potterom! Videla som jej fotku v Prorokovi! Pozri Draco, nie je to to Grangerovie dievča?“

„Ja... možno... áno.“

„Ale potom toto je Weasley!“ vykríkol Lucius kráčajúc okolo väzňov, aby videl na Rona. „Sú to oni, Potterovi kamaráti – Draco, pozri sa na nich, nie je to syn Arthura Weasleyho, ako sa volá...?“

„Áno,“ povedal znovu Draco chrbtom k väzňom. „Mohol by to byť on.“

Prijímacia miestnosť sa za Harrym otvorila. Nejaká žena prehovorila a jej hlas vystrašil Harryho ešte viac, než už teraz bol.

„Čo je to? Čo sa stalo, Cissi?“

Bellatrix Lestrangeová pomaly prechádzala okolo väzňov a zastavila sa po Harryho pravici, kde pozerala svojimi kovovými očami na Hermionu.

„Ale určite,“ povedala ticho, „To je tá humusáčka? Tá Grangerová?“

„Áno, áno, je to Grangerová!“ vykríkol Lucius. „A vedľa nej, myslíme si, stojí Potter! Potter a jeho kamaráti konečne dolapení.“

„Potter?“ zaujímala sa Bellatrix a ustúpila ďalej, aby lepšie videla na Harryho. „Ste si istí? Ale potom musí byť Temný pán okamžite informovaný!“

Vyhrnula si ľavý rukáv a Harry uvidel Temné znamenie vypálené v mäse na jeho paži. Vedel, že stačí sa ho dotknúť, aby privolala svojho milovaného pána...

„Chcel som ho privolať!“ povedal Lucius a zadržal svojou rukou jej zápästie, aby sa nedotkla znamenia. „Ja by som ho mal privolať, Bella. Potter bol privedený do môjho domu, takže je to na mne...“

„Na tebe!“ uškrnula sa a snažila sa vytrhnúť ruku z jeho zovretia. „Svoju reputáciu si stratil spolu so svojím prútikom, Lucius! Ako sa opovažuješ! Daj odo mňa ruky preč!“

„Toto s tebou nemá nič spoločné, ty si nezajala toho chlapca...“

„Prosím, odpusťte, pán Malfoy,“ prerušil ich Grayback, „ale boli sme to my, kto chytil Pottera a budeme to my, kto má nárok na zlato...“

„Zlato!“ smiala sa Bellatrix a stále sa snažila odhodiť svojho švagra a svojou voľnou rukou šmátrala vo vrecku po prútiku. „Vezmite si svoje zlato, vy špinaví mrchožrúti, čo by som s ním ja robila? Mne ide iba o česť jeho... jeho..“

Prestala bojovať a svoje tmavé oči uprela na niečo, čo Harry nevidel. Oslavujúc jej kapituláciu, odhodil Lucius jej ruky a vyhrnul si svoj vlastní rukáv...

„ZADRŽ!“ vykríkla Bellatrix, „nedotýkaj sa toho, všetci zomrieme, pokiaľ Temný pán príde teraz!“

Lucius stuhol, svoj ukazovák tesne nad vlastním znamením. Bellatrix ustúpila z Harryho zorného poľa.

„Čo to je?“ počul ju hovoriť.

„Meč,“ zavrčal bandita.

„Daj mi ho.“

„Nie je váš, slečna, je môj, ja som ho našiel.“

Bolo počuť ranu a záblesk červeného svetla. Harry vedel, že bandita bol omráčený. Bolo počuť zlostnú reakciu jeho druhov. Scabior vytiahol svoj prútik.

„Na čo sa tu hráte, ženská?“

„Nehýb sa!“ zajačala, „Nehýbte sa!“

Nebol tam nikto, kto by sa jej vyrovnal. Ako Harry vedel, bola to čarodejnica s ohromnými schopnosťami a bez známky svedomia. Spadli na mieste, všetci, až na Graybacka, ktorý bol stlačený na kolená a roztiahol ruky. Kútikom oka videl Harry Bellatrix s voskovou tvárou, ako sa ohýba k vlkolakovi a v ruke zviera Chrabromilov meč.

„Kde si vzal ten meč?“ zašepkala na Graybacka, keď vytiahla prútik z jeho strnulej ruky, ktorá nekládla žiadny odpor.

„Čo si to dovoľujete?“ vrčal a jeho ústa boli jedinou časťou tela, ktorá sa mohla hýbať. Vyceril na ňu svoje ostré zuby. „Pusťte ma, ženská!“

„Kde si našiel ten meč?" Opakovala, a ohnala sa mu s ním do tváre, „Snape ho poslal do môjho trezoru v Gringottbanke!“

„Bol v ich stane,“ vrčal Grayback. „Hovorím vám, pusťte ma!“

„Mávla prútikom a vlkolak vyskočil na nohy, ale vyzeral príliš ostražito, než aby sa k nej priblížil. Preplazil sa za kreslo a svojimi zahnutými špinavými nechtami zovrel jeho operadlo.

„Draco, vyhoď tých šupákov von,“ povedala Bellatrix a sledovala bezvedomých mužov na zemi. „Ak nemáš žalúdok na to, aby si to s nimi skoncoval, tak ich nechaj na nádvorí pre mňa.“

"Neopovažuj sa hovoriť s Dracom ako...“ povedala zúrivo Narcissa, ale Bellatrix vykríkla.

„Stíchni! Táto situácia je oveľa vážnejšia, než si vôbec vieš predstaviť, Cissa! Máme veľmi vážny problém!“

Stála, ľahko dýchala a dívala sa na meč skúmajúc jeho ostrie. Potom sa otočila na mlčiacich väzňov.

„Ak je to vážne Potter, nesmie byť zranený,“ mumlala viac k sebe, než k ostatným. „Temný pán sa chce Potterovi postaviť sám... Ale keby zistil... musím... musím vedieť...“

Otočila sa späť na svoju sestru.

„Väzni musia byť umiestnení do cely, pokým nevymyslím, čo robiť!“

„Toto je môj dom, Bella, nebudeš vydávať rozkazy v mojom...“

„Urob to! Nevieš si predstaviť, v akom sme nebezpečí!“ prskala Bellatrix. Vyzerala k šialenstvu vystrašená. Úzky plameň vyšľahol z jej prútika a prepálil dieru v koberci.
Narcissa chvíľu zaváhala a potom sa obrátila na vlkolaka.

„Vezmi tých väzňov dole do väzenia, Grayback.“

„Počkaj," povedala ostro Bellatrix. „Všetkých, až na... až na humusáčku.“

Grayback zavrčal radosťou.

"Nie!“ vykríkol Ron. „Môžete si vziať mňa, nechajte si mňa!“

Bellatrix ho tresla po tvári. Rana sa ozvenou odrážala po miestnosti.

„Pokiaľ zomrie pri výsluchu, vezmem ťa ako ďalšieho,“ povedala. „Zradca krvi je na mojom zozname hneď za humusáčkou. Vezmi ich dole, Grayback, a uisti sa, že neutečú. Ale nič viac im neurob... aspoň zatiaľ.“

Hodila Graybackovi späť jeho prútik a potom z pod plášťa vytiahla strieborný nôž. Odrezala Hermionu od ostatných väzňov a za vlasy ju odtiahla doprostred miestnosti, zatiaľ čo Grayback tlačil ostatných väzňov preč, do ďalších dverí, do tmavej chodby. Prútik držal pred sebou a tlačil ich neviditeľnou silou, takže nešlo vzdorovať.

„Myslíš, že mi nechá kúsok toho dievčatka, až s ňou skoncuje?“ Grayback si pohmkával, zatiaľ čo ich tlačil ďalej chodbou. „Myslím, že si dám jedno alebo dva zahryznutia, čo ty na to, skrčok?“

Harry cítil, ako sa Ron trasie.
Grayback ich dotlačil až k príkrym schodom, stále priviazaní chrbtami k sebe a v nebezpečí, že môžu kedykoľvek zakopnúť a zlomiť si väzy. Dole boli masívne dvere. Grayback ich odomkol klepnutím svojho prútika a zatlačil väzňov do vlhkej zatuchnutej miestnosti, kde ich zanechal v úplnej tme. Ozvena buchnutia dverí ešte ani neutíchla, keď sa priamo nad nimi ozval príšerný ohlušujúci výkrik.

„HERMIONA!“ kričal Ron a začal sa krútiť a zápasiť s lanami, ktorá ich dražala dohromady. „HERMIONA!“

„Ticho!“ povedal Harry. „Stíchni, Ron, musíme zistiť, ako sa z tade...“

„HERMIONA! HERMIONA!“

„Potrebujeme plán, prestaň kričať – musíme dostať tie laná...“

„Harry?“ bolo počuť zašepkanie skrz temnotu. „Ron? Si to ty?“

Ron prestal kričať. Bolo počuť pohyb blízko nich a v tom Harry uvidel blížiaci sa tieň.


“Harry? Ron?”

“Luna?”

“Áno, som to ja! To nie, nechcela som, aby vás chytili!”

“Luna, môžeš nám pomôcť sňať tie povrazy?” povedal Harry.

“Och, áno, myslím že áno… Je tu starý hrebeň, ktorý používame, keď chceme niečo rozrezať… Iba chvíľočku…”

Hermiona zakričala znovu priamo nad nimi, a počuli tiež krik Bellatrix, akokoľvek jej slovám nebolo rozumieť. Ron zakričal znovu, „HERMIONA! HERMIONA!”

„Pán Ollivander?” začul Harry Lunu. „Pán Ollivander, máte ten hrebeň? Keby ste sa iba trošku posunul bokom… myslím, že bol hneď vedľa džbánu s vodou.”

Za chvíľočku bola zase pri nich.

„Nesmiete sa hýbať,” povedala.

Harry cítil, ako bodá hrebeňom do tuhých vlákien povrazu a snaží sa uvolniť uzly. Zhora začuli hlas Bellatrix.

„Opýtam sa ťa ešte raz! Kde ste získali ten meč? Kde?”

„Našli sme ho – našli sme ho – PROSÍM!” Hermiona zakričala znovu, Ron sa roztriasol oveľa viac než predtým a starý hrebeň prešiel po Harryho zápästí.

„Ron, prosím, nehýb sa!” zašepkala Luna. „Nevidím, čo robím-“

„Moje vrecko!” povedal Ron, „Mám vo vrecku zhasínadlo a je plné svetla!”

O chvíľku začuli cvaknutie a svietiace gule, ktoré zhasínadlo nasialo z lámp v stane, sa rozleteli po sklade. Nemohli sa však vrátiť na svoje miesto, a tak zostali visieť vo vzduchu ako malé slnká, zaplavujúce podzemie svetlom.

Harry zbadal Lunu s žiariacimi očami v bledej tvári a nehybnou postavu výrobca prútikov, pána Ollivandera, skrúteného v rohu na podlahe. Rozhliadol sa a uvidel svojich spoluväzňov: Deana a škriatka Griphooka, ktorý bol sotva pri zmysloch, stále v povrazoch, do ktorých ho priviazali ľudia.

„Teraz to ide oveľa lepšie, ďakujem Ron,” povedala Luna a začala opäť sekať do povrazu.

„Ahoj Dean!”

Zhora sa opäť ozvala Bellatrix.

„Klameš, špinavá humusáčka, ja to viem! Bola si v mojom trezore v Gringottbanke! Povedz mi pravdu, povedz mi pravdu!”

Ďalší hrozivý výkrik-

„HERMIONA!”

„Čo ste si ešte vzali? Čo ešte máte? Povedz mi pravdu alebo, prisahám, že ťa prebodnem týmto nožom!”

„Tu!”

Harry ucítil, že povrazy spadli dole z jeho zápästí, uvidel Rona behajúceho po sklade ako pozoruje nízky strop a hľadá padacie dvere. Dean, ktorého tvár bola pomliaždená a krvavá, poďakoval Lune a celý sa na mieste triasol, ale Griphook sa zrútil na podlahu, vyzeral vyčerpaný a dezorientovaný, na jeho tvári bolo mnoho škrabancov.

Ron sa snažil premiestniť bez prútika.

„Nie je cesta von, Ron,” povedala Luna, keď sledovala jeho márne úsilie. „Sklad je úplne zaistený proti úteku. Predtým som to skúšala. Pán Ollivander je tu už dlho, skúsil všetko.”

Hermiona opäť zakričala, ten zvuk prakticky pôsobil fyzickou bolesť. Akokoľvek bol kvôli bolesti v jeho jazve sotva pri zmysloch, i on začal pobiehať po sklade a osahávať steny, i keď v hĺbke srdca vedel, že je to beznádejné.

„Čo ďalšie ste vzali, čo ďalšie? ODPOVEDZ! CRUCIO!”

Hermionine výkriky sa niesli pozdĺž steny až k nim. Ron napol vzlykal z pokusu preraziť stenu svojimi päsťami a Harry v hlbokej beznádeji zložil z krku batôžtek od Hagrida a siahol do neho: vytiahol Dumbledorovu ohnivú strelu a bez dôvodu s ňou zatriasol – nič sa nestalo – zamával zlomenými kusmi svojho prútika, ale nemalo to žiadny efekt – kúsok zrkadla spadol so zapraštením na zem a Harry zbadal záblesk tej najjasnejšej modrej…

Dumbledorovo oko na neho pozeralo zo zrkadla.

„Pomôžte nám!“ vykríkol na neho zúfalo. „Sme v sklade Malfoyovho sídla, pomôžte nám!“
Oko mrklo a bolo preč.

Harry si ani nebol istý, či tam naozaj bolo. Nakláňal úlomkom sem a tam, avšak nič než stenu a spoluväzni sa v ňom neobjavilo. Hermiona zhora zakričala ešte horšie než predtým, a Ron vedľa neho kričal ďalej, „HERMIONA! HERMIONA!“

„Ako ste sa dostali do môjho sejfu?“ počuli Bellatrix. „Pomohol vám ten špinavý malý škriatok v cele?“

„Spoznali sme sa s ním až dnes v noci!“ vzlykla Hermiona. „Nikdy sme vo vašom sejfe neboli… Toto nie je skutočný meč! Je to kópia, iba kópia!“

„Kópia?“ zajačala Bellatrix. „Och, aký to úžasný príbeh!“

„Môžeme to jednoducho zistiť!“ počuli hlas Luciusa. „Draco, priveď toho škriatka, ten nám môže povedať, či je ten meč pravý alebo nie!“

Harry prebehol celu k miestu, kde bol na podlahe schúlený Griphook.

„Griphook,“ zašepkal do škriatkovho ucha, „musíte im povedať že ten meč je falošný, nesmú vedieť, že ten je pravý, Griphook, prosím…“

Začuli nad sebou kroky a v ďalšom okamihu tiež Dracov chvejúci sa hlas.

„Ustúpte. Postavte sa proti zadnej stene. Nič neskúšajte, alebo vás zabijem!“

Urobili, čo im bolo prikázané. Keď počuli zámok, Ron stisol zhasínadlo a svetlá vleteli späť do jeho vrecka, a v sklade opäť zavládla tma. Dvere sa otvorili, dovnútra vpochodoval bledý a odhodlaný Malfoy s pripraveným prútikom.
Malého škriatka chytil za pažu a cúval späť zo skladu, Griphooka tiahol so sebou. Dvere sa zabuchli a v rovnaký okamih sa v sklade rozľahol hlasný zvuk – puk.

Ron stisol zhasínadlo. Tri svetlá vyleteli z jeho vrecka späť do vzduchu a odhalili domáceho škriatka Dobbyho, ktorý sa práve premiestnil medzi nich.

„DOB…!“

Harry tresol Rona do paž,e aby prestal kričať, a ten sa zdesil kvôli svojej chybe. Nad hlavou sa im ozývali kroky: Draco viedol Griphooka k Bellatrix.

Dobbyho enormné oči v tvare tenisových loptičiek boli doširoka otvorené; triasol sa od nôh až po špičky svojich uší. Bol späť v dome svojich bývalých pánov, a bolo jasné, že je vydesený.

„Harry Potter,“ zapišťal čo najtichšie, „Dobby vás prišiel zachrániť.“

„Ale ako si…?“

Strašný rev doliahol k Harryho ušiam: Hermiona bola opäť mučená. Zamieril sa na podstatné veci.

„Môžeš sa premiestniť z tohoto skladu?“ opýtal sa Dobbyho. Ten kývol hlavou, uši sa mu zatriasli.

„Môžeš so sebou vziať tiež ľudí?“

Dobby opäť prikývol.

„Dobre. Dobby, chcem aby si chytil Lunu, Deana, a pána Ollivandera a vzal ich… vzal ich k…“

„Billovi a Fleur,“ povedal Ron. „Ich chata na okraji Tunworthu!“

Škriatok prikývol potretie.

„A nato sa vráť,“ povedal Harry. „Môžeš to urobiť, Dobby?“

“Samozrejme, Harry Potter,“ zapišťal domáci škriatok. Prišiel k pánovi Ollivanderovi, ktorý sa zdal byť sťažka pri vedomí. Vzal výrobcu prútikov jednou rukou, druhou napriahol k Lune a Deanovi. Ani jeden z nich sa nepohol.

„Harry, my ti chceme pomôcť!“ zašepkala Luna.

„Nemôžeme vás tu nechať,“ povedal Dean.

„Choďte, obaja! Uvidíme sa u Billa a Fleur.“

Keď Harry hovoril, jeho jazva sa rozbolela viac než predtým a niekoľko sekúnd pozeral dole, avšak nie na výrobcu prútikov, ale na iného muža. Starého, vyziabnutého, ale opovržlivo sa smejúceho.

„Tak ma potom zabi, Voldemort, ja uvítam smrť! Ale moja smrť ti neprinesie, čo hľadáš… Je mnoho vecí, ktoré nechápeš…“

Cítil Voldemortov hnev, ale keď Hermiona opäť zakričala, vrátil sa odtiaľ, späť do skladu a k hrôze, ktorú práve zažíval on.

„Choďte!“ zaprisahával Lunu a Deana. „Choďte! Pôjdeme po vás, hneď choďte!“

Chytili sa natiahnutých prstov domáceho škriatka. Opäť sa ozvalo hlasité crack a Dobby, Luna, Dean a Ollivander zmizli.

„Čo to bolo?“ zakričal Lucius Malfoy nad nimi. „Počuli ste to? Čo to bolo v sklade za hluk?“

Harry a Ron na seba okamih zazerali.

„Draco… nie, zavolaj Červochvosta! Nech tam ide a skontroluje to!“

Kroky hore prešli cez miestnosť a nato bolo ticho. Harry vedel, že ľudia hore čakali na ďalší hluk zo skladu.

„Musíme ho skúsiť odzbrojiť,“ zašepkal Ronovi. Nemali na výber: V okamih, keď by niekto vstúpil do miestnosti a videl, že traja väzni chýbajú, by boli stratení. „Nechaj svietiť svetlá,“ dodal Harry a keď začuli za dvermi kroky, cúvli k stene na protiľahlej strane.

„Ustúpte,“ počuli Červochvostov hlas. „Odstúpte od dverí. Idem dovnútra.“
Dvere sa rozleteli. Zlomok sekundy pozeral Červochvost na zdanlivo prázdnu celu osvietenú svetlom z troch miniatúrnych slniek. Nato na neho Harry a Ron skočili. Ron chytil Červochvostovu ruku s prútikom a namieril ju nahor. Harry mu dal ruku cez pusu a utlmil tak jeho hlas. Ticho bojovali: Červochvostov prútik vysielal iskry; jeho strieborná ruka chytila Harryho okolo krku.

„Čo sa robí, Červochvost?“ zavolal Lucius Malfoy zhora.

„Nič!“ zakričal Ron a imitoval pritom Červochvostov sípavý hlas. „Všetko v poriadku!“

Harry mohol sťažka dýchať.

„Ty sa ma chystáš zabiť?“ Harry sa dusil, avšak ďalej sa pokúšal zložiť strieborné prsty. „Potom, čo som ušetril tvoj život? Dlžíš mi, Červochvost.“

Strieborné prsty povolili. Harry to nečakal: Užasnuto sa uvolnil a ďalej držal ruku cez Červochvostove ústa. Videl, že jeho malé vodnaté očká boli rozšírená strachom a prekvapením: Zdalo sa, že je rovnako prekvapený tým, čo urobila jeho ruka v ten kratučký okamih z milosrdnosti, ktorú prejavil, a bojoval ďalej ešte viac, aby odčinil onú chvíľku slabosti.

„To by bolo,“ zašepkal Ron a vytrhol Červochvostovi prútik z jeho druhej ruky.

Bez prútika a bez pomoci, Pettigrewove zreničky sa rozšírili strachom. Jeho oči skĺzli z Harryho tváre na niečo iné. Jeho vlastné strieborné prsty sa neúprosne blížili k jeho vlastnému hrdlu.

„Nie…“

Bez toho, aby sa Harry nad tým zamyslel, pokúsil sa jeho ruku stiahnuť späť, ale nedala sa zastaviť. Strieborná pomôcka, ktorú dal Voldemort svojmu najviac zbabelému služobníkovi, sa obrátila proti svojmu neozbrojenému a neužitočnému majiteľovi; Pettigrew platil za svoju váhavosť, za svoju chvíľku slabosti; bol škrtený pred ich zrakmi.

„Nie!“

Ron tiež uvoľnil Červochvosta a spolu sa pokúsili uvolniť strieborné prsty okolo Červochvostovom krku, ale bolo to k ničomu. Pettigrew už modral.

„Relashio!“ povedal Ron a zamieril prútik na striebornú ruku, avšak nič sa nestalo; Pettigrew dopadol na kolená a v rovnaký okamih Hermiona opäť srdcervúco vykríkla. Červochvostove oči sa v purpurovej tvári pretočili; naposledy sa zašklbal a prestal sa pohybovať.

Harry a Ron sa na seba pozreli. Červochvostovo telo nechali ležať za sebou a bežali nahor po schodoch vedúcich do salónu. Opatrne pokračovali, pokiaľ nedorazili k pootvoreným dverám. Teraz jasne videli Bellatrix, ktorá pozerala na Griphooka držiaceho Chrabromilov meč vo svojich rukách. Hermiona ležala pri Bellatrixiných nohách. Sotva sa hýbala.

„Takže?“ povedala Bellatrix Griphookovi. „Je to ten pravý meč?“

Harry čakal, zadržal dych, a bojoval proti bolesti v jazve.

„Nie,“ odpovedal Griphook. „Je falošný.“

„Ste si istý?“ zalapala po dychu Bellatrix. „Úplne istý?“

„Áno,“ povedal škriatok.

Po tvári sa jej rozliala úľava, všetkp napätie vyprchalo.

„Dobre,“ povedala a nedbalým mávnutím prútikom vytvorila ďalší hlboký zárez v škriatkovej tvári. Ten padol s plačom na zem. Odkopla ho stranou. „A teraz,“ povedala hlasom, z ktorého sršal triumf, „zavoláme Temného pána!“

Vyhrnula si rukáv a ukazovákom sa dotkla Temného znamenia.

V ten okamih mal Harry pocit, akoby mu jazva znovu explodovala. Všetko okolo neho zmizlo: Bol Voldemort a kostnatý čarodejník pred ním sa bezzubo smial; bol rozzúrený vyrušením, ktoré pocítil – varoval ich, povedal im, aby ho volali jedine kvôli Potterovi. Ak sa mýlili…

„To ma radšej zabi!“ vykríkol starý muž, „pretože ty nevyháš, nemôžeš vyhrať! Ten prútik nikdy nebude tvoj, rozumieš? Nikdy!“

Voldemortova zúrivosť sa zlomila, výbuchy zeleného svetla zaplnili väzenskú celu, krehké starcovo telo bolo vyzdvihnuté z tvrdého lôžka, potom hodené bez života späť a Voldemort sa vrátil k oknu, iba sťažka dokázal opanovat svoju zlosť. Ak nemajú naozaj dobrý dôvod k tomu, že ho privolali, pocítia jeho hnev...

„Myslím,“ bolo počuť Bellatrixin hlas, „že teraz sa môžeme zbaviť tej humusáčky. Grayback, zober si ju, ak chceš.“

„NIÉÉÉÉ!“

Ron vrazil do izby, Bellatrix sa v úžase obhliadla, zamierila prútik na Rona miesto toho aby...

„Expeliarmus!“ zakričal Ron a ukázal na ňu Červochvostovým prútikom, zatiaľ čo jej vyletela do vzduchu, takže sa jej mohol zmocniť Harry, ktorý šprintoval za Ronom.
Lucius, Narcissa, Draco a Grayback sa otočili, Harry vykríkol „Nehýb sa!“ a Lucius Malfoy sa zrútil, trafený do hrudi. Prúdy svetla vytryskli z Dracovho, Narcissinho a Graybackovho prútika, Harry sa hodil na zem a odkotúľal sa za pohovku, aby sa im vyhol.

„STOJTE, ALEBO ZOMRIE!“

Ťažko oddychujúc, nakukol Harry cez okraj pohovky. Bellatrix držala Hermionu, ktorá sa zdala byť v bezvedomí, malú striebornú dýku jej tlačila k hrdlu.

„Odhoďte prútiky,“ zašepkala, „odhoďte ich, alebo uvidíte, ako veľmi špinavá tá jej krv v skutočnosti je!“

Ron stál bez pohnutia a zvieral Červochvostov prútik. Harry sa vztýčil a Bellatrixin mal stále v ruke.

„Povedala som, odhoďte ich!“ zavrieskala a pritlačila čepeľ ešte tesnejšie k Hermioninmu krku, Harry videl, ako sa objavilo niekoľko kvapiek krvi.

„Dobre!“ vykríkol a pustil Bellatrixin prútik k nohám, Ron urobil to isté s Červochvostovým. Obaja zdvihli ruky hore.

„Výborne!“ zašilhala. „Draco, zodvihni ich! Temný pán už prichádza, Harry Potter, tvoja smrť je blízko!“

Harry to vedel, jeho jazva vystreľovala bolesťou a cítil, ako Voldemort letí temnou oblohou ďaleko, ďaleko odtadiaľ, cez rozbúrené more a za chvíľu už bude natoľko blízko, že sa sem bude môcť premiestniť. Harry nevidel žiadny spôsob, ako uniknúť.

„A teraz,“ povedala Bellatrix mäkko, zatiaľ čo sa Draco už k nej ponáhľal s prútikmi, „Cissa, myslím, že by sme mali týchto malých hrdinov zase zviazať, zatiaľ čo sa Grayback bude venovať slečne humusáčke. Som si istá, že by ti Temný pán to dievča neuprel, po tom, čo si dnes v noci dokázal, Grayback.“

Pri jej posledných slovách niečo nad ich hlavami zaškrípalo. Všetci vzhliadli práve včas, aby videli, ako sa krištáľový luster zatriasol, a nato, s vŕzaním a cinkaním, sa odtrhol.

Bellatrix stála priamo pod ním, pustila Hermionu a s výkrikom sa vrhla stranou. Luster narazil na podlahu, bolo to ako výbuch krištálov a retiazok, padol na Hermionu a škriatka, ktorý stále ešte zvieral Chrabromilov meč. Rozbíjajúce sa črepy krištálov lietali všetkými smermi, Draco si rukami chránil zakrvavenú tvár.

Keď Ron vyskočil, aby vytiahol Hermionu z trosiek, Harry sa chopil šance, naklonil sa cez kreslo a vykrútil z Dracového zovretia tri prútiky, zamieril s nimi na Graybacka a vykríkol: „Nehýb sa!“ Trojité kúzlo zdvihlo vlkolaka z podlahy, vyletel k stropu a potom bol zrazený k zemi.

Narcissa strhla Draca do bezpečia. Bellatrix vyskočila na nohy, vlasy jej viali keď mávala strieborným nožom, ale Narcissa ukázala prútikom na dvere.

„Dobby!“ zavrešťala tak, že i Bellatrix stuhla, „Ty, to ty si zhodil luster?“

Domáci škriatok vklusal do izby, trasúci prst namierený na svoju bývalú pani.

„Nesmiete ublížiť Harrymu Potterovi!“ kvílil.

„Zabi ho, Cissa!“ jačala Bellatrix, ale ozvalo sa ďalšie hlasité prasknutie a Narcissin prútik odletel na druhú stanu izby.

„Ty špinavá malá opica!“ vyla Bellatrix, „Ako sa opovažuješ zmocniť prútika? Ako sa opovažuješ vzdorovať svojím pánom?“

„Doby nemá žiadneho pána!“ pišťal, „Dobby je slobodný škriatok. Dobby prišiel zachrániť Harryho Pottera a jeho priateľov!“

Bolesť v jazve Harryho omračovala. Bol si istý, že od príchodu Voldemorta ho delí iba pár okamihov, niekoľko sekúnd.

„Ron, drž sa.. a IDEME!“ vykríkol, hodil mu jeden z prútikov, potom sa zohol, vytiahol Griphooka spod lustra. Prehodil si stonajúceho škriatka, ktorý stále ešte nepustil meč cez jedno rameno a chytil sa Dobbyho, aby sa mohli premiestniť.

Ako víril v temnote, uvidel ešte na jeden okamih izbu, v nej bledé zmrazené postavy Draca a Narcissy, hrdzavú šmuhu Ronových vlasov a modrý záblesk strieborného noža, ktorý Bellatrix vrhla cez miestnosť do miesta, kde práve mizli...

Billova a Fleurina… Chatrč z mušlí… Billova a Fleurina...

Zmizol kamsi. Jediné, čo mohol robiť, bolo opakovať meno miesta a dúfať, že to bude stačiť k tomu, aby sa tam naozaj dostal. Bolesť z jazvy ním prenikala, váha škriatka ho ťahala dole, cítil ako mu čepeľ Chrabromilovho meča naráža do chrbta. Dobbyho ruka sa v jeho dlani triasla, nevedel, či sa škriatok snaží prevziať velenie, odtiahnuť ich správnym smerom, tak sa mu snažil stiskom ruky dať najavo, že takto je to v poriadku...

Naraz narazili na pevnú zem a ucítili slaný vzduch. Harry padol na kolená, vymanil sa z Dobbyho zovretia a pokúsil sa Griphooka šetrne položiť na zem.

„Si v poriadku?“ opýtal sa, pretože sa škriatok nehýbal, ale Griphook iba zamraučal.

Harry se rozhliadol po temnote, ktorá ich obklopovala. Vyzeralo to, že chatrč je od nich vzdialená iba malý kúsok cesty, mal dokonca pocit, že vo svetle hviezd pred ním zahliadol nejaký pohyb.
„Dobby, je to Chatrč z mušlí?“ zašepkal a v ruke zvieral dva prútiky, ktoré získal u Malfoyovcov, pripravené k boju, keby bolo treba. „Sme tu správne? Dobby?“
Obhliadol sa, škriatok stál ani nie pol metra od neho.
„DOBBY!“
Škriatok sa trochu zakymácal, hviezdy sa zaleskli v jeho doširoka otvorených, žiariacich očiach. Obe pohliadli dole na vrch strieborného noža trčiaceho zo škriatkovej zdvíhajúcej sa hrudi.
„Dobby, nie! POMOC!“ Harry sa rozkričal smerom k chatrči, k ľudom ktorí sa pred ním pohybovali. „POMOC!“
Nevedel, či sú to muklovia alebo čarodejníci, priatelia alebo nepriatelia, a bolo mu to jedno, videl pred sebou iba temný pramienok vytekajúci z rany. Dobby siahol na Harryho ruku s prosebným pohľadom. Harry ho zachytil a položil do chladnej trávy.
„Dobby, nie, neumieraj, neumieraj!“
Škriatkove oči sa na neho upreli, pery sa mu zachveli, ako sa snažil prehovoriť:
„Harry... Potter...“
Potom sa málinko zachvel a zostal kľudne ležať, jeho oči už neboli ničím než veľkými sklenenými guľami, odrážali sa v nich hviezdy, ktoré už nemohol vidieť.